travel-scraps

Haváááj

2010-05-05T11:10:00.001-07:00

Keď sa šťastie usmeje:-) Tak sa na mňa usmialo, a v januári roku 2010 som sa dostala až na Havajské ostrovy. Tuto je malá spomienka...:-)

Mapa Havajských ostrovov:

Náš prvý navštívený ostrov bol KAUAI - nazývaný aj "záhradný ostrov".
Je geologicky najstarší z havajských ostrovov, jeho rozloha je 1430 km2 a 50 000 obyvateľov.

Je naozaj nádherný, je tam vysoká vlhkosť a je taký zelený preto, že je zavlažovaný z najvyššieho vrchu ostrova Waialeale veľkým množstvom riek a vodopádov. Návetrie tejto hory je najdaždivejším miestom našej planéty, spadne tu 12 metrov zrážok za rok! Vrchol hory je vidieť tak 3-4 x za rok.

Bývame v Kiahuna Plantation - typické biele americké drevostavby, nádherné "golfové" trávniky okolo a prekrásna pláž - Poipu Beach. /poipu znamená "crushing waves"/
Asfaltové cesty a chodníky sú všade pokryté červenou hlinou, ktorá kontrastuje s nádhernými zelenými trávnikmi.

1.deň podnikáme výlet autobusom.

Akurát so spaním je trochu problém, budíme sa už okolo štvrtej ráno:-) Takže máme dosť času na dlhšiu prechádzku, raňajky máme na golfovom ihrisku, ku ktorému to peši trvá asi pol hoďky rýchlym krokom. Slnko vychádza až okolo siedmej, tak jeme ešte za tmy:-) Ale je to tam fakt krásne, také zvláštne, na ostrove uprostred Tichého Oceánu...

Prvá zastávka je "Spouting horn" - to je taký "gejzír" z vĺn, ktorý niekedy vyviera veľmi vysoko, vyfotili sme si aj východ slnka.
Druhá zastávka údolie Hanapepe, potom Pamätník Jamesa Cooka na mieste, kde sa prvýkrát "vylodil".
Po ľavej strane sme videli ostrov Niihau - Zakázaný ostrov, vlastní ho jedna rodina,
žije tam len 150 obyvateľov a bežný smrteľník má povolené vkročiť maximálne na pobrežie.

Spouting Horn a Hanapepe

Najdlhšia a najkrajšia zastávka bola vo Waimea kaňone, je fakt nádherný. Teda Grand kaňon som ešte nevidela, preto mi tento pripadal úplne úžasný :-)
Zase kontrast červenej hliny a krikľavozelených stromov.
Potom sme sa trochu prešli, pofotili hydinu pred múzeom, nákup suvenírov a cesta naspäť.

Hydina bola na havajské ostrovy "zanesená" umelo, a keďže tu nemá prirodzeného nepriateľa, promenáduje sa úplne svojvoľne takmer všade.
Sú tu krásne kávové plantáže, Kauai je posledný havajský ostrov, kde sa pestuje cukrová trstina. A golfové ihriská sú všade!

Popoludní sme sa pomotali po okolí, poobdivovali hotely, parky, na pláži Ship Wreck Beach boli veľmi veľké vlny, takže na kúpanie to nevyzeralo...

Hotel Grand Hyatt Kauai Resort a priľahlá pláž Ship Wreck Beach

Večer sme šli zase na golfové ihrisko, samozrejme peši, veď je to neďaleko:-)
No pre Amíkov to bolo úplne nepochopteľné... Keď postávali okolo taxíkov a tých golfových autíčok a videli trúsiace sa skupinky Čechov a Slovákov,tak sa nás opýtali:
"Are you going to have walking party ???"

2.deň - veľké dilema:-) Výlet loďkou na NaPali Coast sa nekonal pre veľké vlny, takže
som dlho-predlho rozmýšľala nad letom vrtuľníkom...
Ale nakoniec som do toho "praštila", vzala 300 dolárov a na recepcii zakúpila let i taxík na letisko. A že to stálo za to !!!

Do mesta Lihue / 5700 obyv./ som prišla dosť skoro, takže som sa asi hodinu poprechádzala po meste, ale vyzerala som asi dosť podivne, tam peši fakt nikto nechodí, za celú hodinu som NIKOHO nestretla. A všetci z auta sa na mňa buď usmievali alebo čudne pokukovali:-) Tak som pofotila domčeky, kožné kliniky, veterinárnu stanicu...

V jednom z tých domčekov sme mali "predletovú" inštruktáž, prišiel taký vyrehlený excitovaný Američan, kecal takou rýchlosťou, že som zachytila asi každé desiate slovo:-) Učili sme sa, ako sa dáva záchranná vesta na opasok, ako sa používa, potom nás povážili /no jo, pribrala som :-)/, a dostala som číso 5... to som našťastie pochopila...No a hurá na letisko!

Zoradili sme sa do radu, bolo nás šesť a helikopča už krútila vrtuľami. Maník sa postavil pred dvere a začal nám v tom rámuse ukazovať čísla...Tak som našťastie pochopila, keď ukazoval 5 prstov, že mám ísť ja:-) Hurá, sedela som vpredu hneď vedľa pilota /ktorý vyzeral lepšie než Bruce Willis:-)))/

Let trval hodinu a bol úžasný...Preleteli sme ponad Waimea kaňon, videli sme nádherné vodopády /kde sa točil Jurský park/, potom cez NaPali Coast, je fakt prekrásne !!! Bola som celá šťastná, že som ho videla, keďže je neprístupné autom, dá sa tam dostať len peši, a je to celkom náročné dostať sa cez tie skaly.

Potom sme zaleteli z pobrežia aj do údolí, kde sa vrtuľník otočil a pokračoval po popreží okolo ostrova. Leteli sme aj okolo "upršanej" hory :-)
No, stálo to zato, len škoda, že fotky o ničom...:-(

Vľavo oskenovaná kúpená fotka Kalalau Valley, vpravo moja, cez okno:-)

Po návrate z Lihue som konečne skočila do vody a váľala sa na pláži. Paráda!!! Voda je síce trochu chladnejšia, ale dá sa...
Slnko zapadalo okolo siedmej, rekreanti povyťahovali z terás stoličky, porozkladali ich po trávniku za plážou a dívali sa...Až slnko zapadlo, začali tlieskať:-)
Večer sme zašli na papaníčko, ale nejak ma tá strava neoslovila...v každej reštike na jednej strane menu steaky a na druhej strane menu hamburgery... no nic moc...

3.deň:

Po raňajkách sme naskákali do busu, prvá zastávka Opaeka vodopády, názov znamená "krútiaca sa kreveta", žijú tam totiž sladkovodné krevety.
Nasledovala plavba po rieke Wailua, je to jediná splavná rieka na osrove, v minulosti tam mala prístup len kráľovská rodina. Názov znamená "dvoje rieky" - mieša sa tam 80% sladkej a 20% slanej vody. Z mosta sme videli aj časť domorodej dedinky.

Na lodi nám zatancovali kypré snedé Havajčanky v havajských šatičkách s kvetmi vo vlasoch. A babička s ukulele bola sladká :-)

Z lode sme vystúpili a zahájili malú prechádzku americkou ďžungĺou, rozumej po chodníku :-))) Rastlinky tam boli nádherné, fotili odušu...
Cieľom bola malá jaskyňa Fern Grotto /papradia jaskyňa/ Je zaujímavá, že nad ňou tečie malý prameň vody a je obrastená takými zvláštnymi podlhovastými papradinami.

Popoludní sme zase vyrazili relaxovať na pláž a načerpať pozitívnu energiu zo slnka, tak nám pripadajú tie sms z domu divné, keď píšu, že majú mínus dvadsať :-)

Tak som sa vybrala poprechádzať po pláži, a pozerám ...mŕtvy tuleň! A tí hnusní ľudia si ho ešte fotia, hyeni!
Zrazu na mňa nejakí Amíci kričia, že mám ísť ďalej, dávali tam totiž okolo toho tuleňa ohradu s tabuľkou "Monk Seal". Tak som pochopila, že je živý a zdravý :-) Zabávali sme sa na ňom až do západu slnka, bol strašne zlatý!!!
Na večeru sme mali "miestnu" rybu "mahi-mahi" a bola veľmi dobrá!

4.deň - Big Island

Ráno sme si konečne trochu prispali, krátka prechádzka a presun na letisko, smer Big Island /z medzipristáním na Oahu/, potom k mestu Kona.

Hotel je už väčší, poschodový, má bazén, spodná terasa je nad vodou a na nej je bar, takže si dávame Margaritu a sledujeme rybičky pod nami. Okolo hotela sú nejaké staré vykopávky, ale sú to len nejaké zbytky múrov. Pláž je čierna a vegetácia je stará "len" 200 rokov, predtým tu bola láva.

Prešli sme sa po okolí a zašli do Thajskej reštaurácie, kde som si zamlsala na "greeen curry". Potme sme si ešte zaplávali v bazéne a deň ukončili druhou dávkou Margarity...

5.deň
Takže sme na ostrove Big Island - Hawaii, najväčší a najvyšší havajský ostrov /10 438 m2/, žije tu 150 000 obyvateľov, hlavné mesto Hilo s 45 000 obyvateľmi.
Je to geologicky najmladší ostrov.

Big Island je najväčším producentom makadámových orieškov, pestuje sa tu aj káva /Kona kafé/, podľa legendy tu žil havajský kráľ.
Ostrov je zaujímavý aj tým, že vo svojej južnej časti stále "rastie" sopečnou činnosťou, od r.1983 sa "predĺžil" o dva kilometre!
v r.1946 ostrov postihlo zemetrasenie so 14-metrovým tsunami, preto tu bolo vytvorené "Pacific tsunami warning centre".

Ostrov je úplným protikladom Kauai, je celý čierny, vyschnutý, pitnú vodu si ľudia zhromažďujú v "tankoch" pri domoch, prší tu len 65 dní v roku, takže voda je vzácna.
Vrty sú drahé a výsledok neistý, keďže sa nevie, ako hlboko je voda pod lávou uložená...

V záhradách domov je sem-tam vidieť aj pasúce sa bizóny a také zvláštne dlhorohé kravy.

Na Ostrove je 5 sopiek:
1.Kohala - "mŕtva" sopka
2.Hualalai - spiaca sopka
3.Mauna Kea - najvyššia , mŕtva /4201 m/
4.Mauna Loa - činná, "dlhá hora" /4171 m/
5.Kilauea - najaktívnejšia

Naša okružná jazda ostrovom:
1.kávová plantáž, s ochutnávkou kávy Kona, je tuhá a horká. V diaľke bolo vidieť pamätník Jamesa Cooka, na mieste, kde ho zabili.

2. PU'UHONUA O HONAUNAU National Park a Place of Refugee : podľa legendy každý, kto porušil zákon, mohol utiecť na toto miesto. Ak preplával záliv bez toho, aby ho zožrali žraloky alebo zabili vojaci, tak dostal slobodu a trest smrti mu odpusili. Celkom by ma zaujímalo, či sa to nikomu podarilo...
Je to pekné miesto, čierny piesok a lávové usadeniny, z ktorej rastú zelené rastliny a palmy. Nádherné sochy pri dreveničke niesú originál, sú asi o polovicu menšie, než boli kedysi.
Okolo sú ruiny kráľovského paláca.

3.Black Sand Beach, kde bolo najväčším zážitkom "stretnutie" s dvoma obrovskými korytnačkami v malej zátoke. Ešteže nás domorodá pani upozornila, že tá strieborná "chňape":-) Takže tú druhú, zelenú, sme si aj pohladili. A samozrejme vycvakali asi tak dvesto fotiek :-)

4.Národný vulkanický park, najprv sme navštívili informačné centrum, kde sú expozície o ktorých si už nic moc nepamätám:-)
Toto centrum je nové, pred ním bolo v r.1982 postavené jedno veľmi drahé, ale zničila ho erupcia sopky, nepomohli ani betónové kvádre okolo.

Zastavili sme sa na vyhliadke nad činnou sopkou Kilauea, vyhliadka je zo vzdialenosti asi jedného kilometra, takže sme si vyfotili veľký kráter, ktorý nám ani nevošiel do záberu a čmudiaci dym uprostred.
/Okolo sopky je kaldera, akoby priehlbenina/
Niektoré cesty na okolí boli uzavreté, sopka má erupcie niekedy aj 500 metrov vysoké, láva tečie 11-12 km k moru, tečie i pod "krustou", takže ju nevidieť.
Podľa legendy v sopke žije bohyňa Pelé.

Vľavo Mauna Loa, vpravo čmudiaca Kilauea

Ďalšia zastávka bola "Lava tube", taký tunel, vytvorený z kmeňa obrovského stromu zaliateho lávou. Okolo.sú všade asi dvojmetrové paprade. A úplne posledná zastávka - asi 100 metrov vysoký vodopád - Akaka Falls.

6.deň
Tak sme sa ráno vytmolili na hotelovú pláž "Kahaluu Beach" , na moju neskonalú radosť to bol velikánsky záliv s koralmi a exotickými rybičkami. Takže som hneď naklusala do stánku na požičiavanie šnorchľov, a tri hodiny sa vytešovala z úžasného podmorského sveta...Paráda!
A najkrajším zážitkom pre mňa bolo potápanie sa s asi meter dlhou korytnačkou, ktorá sa vznášala medzi morskou hladinou a dnom, sem-tam vykukla ako periskop von z vody, no úžasné...len som sa tak zabudla, že som skončila na surfárskej strane zátoky, tak som bleskovo plávala naspäť, nech nedostanem nejakým prknom po hlave :-)
Ale korytnačky sa vystavovali na obdiv aj na brehu, ležalo ich tam asi sedem:-)

Popoludní nás čakal výlet džípmi na Najvyššiu horu - sopku - Mauna Kea.Tak vysoko som ešte v živote nebola!
Cesta bola zo začiatku úplne v pohode, ale potom sa to "zostrmilo", cesta pod nami boli čím ďalej, tým hrboľatejšia :-) Zastavili sme sa na pol hoďky v informačnom centre, aby sme sa aspoň trochu aklimatizovali.

Úplne hore sú observatória, na ostrove totiž málo svetelného smogu, takže sa tam krásne pozerá na hviezdy:-) Tá najväčšia kupola sa potom aj otvorila
Dýchalo sa tam trošku horšie, to je fakt, prešli sme sa asi 300 metrov na protiľahlý kopček a mali sme dosť...
Strašne sa mi páčilo, ako vyzerali tie pieskové krátery nad bielymi "šľahačkovými" mračnami. Tak nejak to asi musí vyzerať na mesiaci:-)

Slnko nám pomaly zapadlo a v momente, ako zmizol aj posledný kúsok, ochladilo sa aspoň na mínus desať...Tak sme bleskovo naskákali do džípov a frčali na hotel:-)
Bol to nádherný výlet !!!
Po dnešnom dni som bola taká unavená, že som spala už vo výťahu...

7.deň
Dopoludnia znovu "šnorchľovačka" a popoludní presun do Honolulu. Letisko je srandovné, miesto letištných terminálov tu je pár prístreškov pod holým nebom:-) Asi tu fakt veľa neprší:-)
Let trval asi pol hoďky, ale cesta po Honolulu autobusom, to trvalo o dosť dlhšie....Honolulu je veľkomesto,takže aj náš hotel vyzeral ako mrakodrap...výhľad z balkóna na 6-poschodovú garáž :-) Waikiki Beach bola neďaleko, ale vyzerala presne tak, ako som si ju predstavovala, mestská pláž, milión ľudí, hluk,mrakodrapy skoro až vo vode... Tak sme mrkli západ slnka a pobrali sa uspokojiť aj naše nákupné chúťky:-) O cenách a výbere v značkových obchodoch sa tu radšej rozplývať nebudem :-)

Vľavo Waikiki Beach s výhľadom na Diamantovú Hlavu a vpravo naopak:-)

8.deň - okružná jazda po Oahu - gathering place - miesto stretnutí
Náš šofér je veľký sympaťák volá sa Mário a je to Talian:-) A je strašne fajný!
Najprv sme sa vyštverali na Diamantovú hlavu - je to kráter nad Honolulu, odkiaľ je pekná vyhliadka na mesto. Potom sme obzreli pár nádherných plážičiek /Hanauma Bay - zatopený a koralmi osídlený kraáter, Waimanalo Beach s výhľadom na Rabbit Island /, až sme to nevydržali s nervami a ukecali Bena, že na jednej z tých kilometre dlhých gýčovitých, ľudoprázdnych pláží sa musíme aj vykúpať... Takže Mário nám jednu vybral a fakt stála za to...tyrkysová voda, biely piesok, rozprávka:-) ach jo...

Po ceste boli aj zastávky komerčnejšieho rázu, napr. "Jurrasic park tour" a "Lost tour", ale tých sme sa už nezúčastnili :-) Zastavili sme na tropickej farme, na farme makadámových orieškov, kde sme si aj zamlsali, na severnej "surfarskej" pláži a nakoniec na ananásovej plantáži "Dove".
Tam sme si zamlsali na sladkom ananáse, na zmrzke, je tam aj veľké bludisko v tvare ananásu:-)
Jedna rastlina ananásu rodí len 3 krát, ten posledný je malý, používa sa už len na džús. Po spracovaní posledného plodu sa zem musí nechať rok bez vegetácie.
Okolo ciest tu nemajú billboardy, pretože Havajčania sa chcú kochať prírodou a oceánom:-) No pravdu majú:-)

Na obrázku vpravo ženičky so "shaka" sign - alebo "hang loose" - havajský pozdrav

Večer sme vyrazili na trhovisko, kde sme nakúpili bláznivé krikľavé havajské košele, umelé kvetinové girlandy na krk /v originále "lie"/ a ešte kadejaké iné zbytočnosti:-)
Potom sme sa prešli po centre, atmoška hustá, pouliční "umelci" , až sme nakoniec zapadli v bare, ktorý vyzeral jak zo správneho amerického filmu...
Večer sme sa definitívne zbalili, pretože po zajtrajšom výlete odlietame do L.A.

9.deň - Pearl Harbor
Lístok na vstup je na vojensky presne stanovenú hodinu, takže o deviatej ráno dnu, 25 minút kinofilm, nástup na loďku, /neustále sekírovanie vojakmi, že nevstávať a nefotiť/ prehliadka pamätníka 25 minút a cesta naspäť. Celkom strohé teda...
Myslela som, že nás "vylodia" aj na Ford Island, je tam pekný park, ale máme smolu...
Pamätník je jednoduchý, biely, v jeho zadnej časti je sieň s menami vojakov a vence, pod nami je vidieť zhrdzavená časť potopenej Arizony, s vody trčí okrúhla časť, z ktorej sa strieľalo a pár šrubiek...Olejové škvrny a v tom plávajúce malé rybičky. No smutné...
Z jednej strany je výhľad na bojovú loď Missouri, na nej bol podpísaný mier.
Takže sme si trochu zaspomínali a hor sa na obhliadku Honolulu.

Vľavo pohľad na loď Missouri a na pamätník

Vľavo znázornené, ktoré časti Arizony sú nad vodou, vpravo"svedkovia" minulosti...

Náš dnešný šofér a sprievodca bol takisto strohý, v buse musíme byť načas, lebo odíde bez nás... Podľa mňa to myslel smrteľne vážne. Za jazdy sme nemohli vstávať, klimču pustil na mínus desať, aby sem sa nemohli brániť, takže sme sedeli v mikinách a čušali.
Ten teda musel mať predkov niekde v Nemecku...:-(

Zhliadli sme China town, kotrá vyzerá ako China town vo všetkých ostatných svetových mestách, potom sme zamierili k Palace Iolani, je to jediný kráľovský palác na území USA, mrkli sme na sochu havajského kráľa Kamehameha.
Vedľa je hneď Hawaii State Capitol, je to moderná budova, štvorcového tvaru, okolo je voda, symbolizuje oceán, 8 stĺpov po stranách, tie "znázorňujú" 8 havajských ostrov, potom sú tam nejaké ihlany, akože sopky:-)
Ďalej sme autobusom obišli kráter "Punchbowl", kde sa nachádza pamätník a vojenský cintorín, za mestom sme omrkli nejaké vojnové pole, ale moja mozgová kapacita bola dneškom tak naplnená, že k tomu vám už nic moc nepoviem:-(

Keďže sme tak krásne dodržali "letový plán", dostali sme pol hoďky voľna na trhy v Aloha štadióne. Odchod bol 14:55, takže som si dávala fest pozor,aby som tam bola desať minút predtým :-)
Na letisku sme smutne pozdravili Havaj... smer Los Angeles...

10.deň - Los Angeles - o tom až nabudúce...:-)

Denník z Thajska - /česko - slovensko - anglický a veeeeľmi dlhý :-)))) /

2009-04-20T11:03:00.000-07:00

ahoooj:-) Tento denník sme si písali počas celej cesty, slúži nám ako malá spomienka na túto úžasnú krajinu... ak je má niekto more času, nech sa páči čítať :-)
V texte je /teda bude :-)/ pár "rozklikávacích" odkazov na zaujímavé stránky.
Enjoy !!!

plán cesty:
23.2. večerný Bangkok
24.2 Bangkok /Palác,chrámy/
25.2. most cez rieku Kwai, Tiger Temple,Kanchanaburi
26.2. Národný park Erawan
27.2. Ayuttaya
28.2. Chiang-Mai, mesto, trhy
1.3. Slony, rafting
2.3. Zlatý trojuholník, Laos, dlhokrké ženy
3.3. Chiang Mai, mesto
4.3. Bangkok /Čínska štvrť, zámok Vimanmek,chrámy, vyhliadka /
5.3. Krabi
6.3. Krabi
7.3. Výlet na Hong Island
8.3. Výlet na štyri ostrovy
9.3. Krabi
10.3. let do Bangkoku, večer Khao San
11.3. plávajúci trh Damnoen Saduak
12.3. Bangkok, Wat Mahathat, veget a večer let domov
13.3. Prílet do Viedne, potom do Prahy

kurz meny: 10 Bth = 6 Kč

Naša trasa:

A denník:
21.2.2009
22:10 ešte stále balíme, Robo urval šnúrku na novom baťohu...
23:00 všetko zbalené, jeden veľký baťoh: dvoje športových sandálov, dva šnorchle, dvoje brýlí, dve kozmetické tašky, balíček liekov na všetko / antimalaríka !!!/, jeden sáčok spoďáry a fety, plus tri tričká každý. Druhý malý baťoh na priateľa Lonely Planet a na priateľa foťáčika a celé jeho početné príslušenstvo.

22.2.2009

N: 9.00 , Ostrava Hlavní nádraží, mínus 10 stupňov, sneh, zmrzli sme tam jak cypy.
Praha Hlavní nádraží, mínus 5 stupňov, nákup časopisov /chcela som si kúpiť Vogue, ale stál 350 kč, tak sa R opýtal, či je k tomu aj vibrátor..../¨

Mali sme chvíľu čas , tak sme sa šli zohriať do miestneho sekáču, tak som sa tam hrabala, až ma R zavolal, že mám ísť dozadu, že tam je o 5 stupňov viac /bolo tam asi 120 ľudí a všetko za 5 korún :-) /

R:Najviac ma fascinoval let Praha-Viedeň lietadlo Dash-8-400, Austrian airlines, letuška rozdala kávu a bublaninu 3x4cm a už sme pristávali.
Pivo Grosser za 3,5 euroša bolo super!
Keď si Nika kupovala v parfumérke lesk na pery Clinique,tak na nás kukali jak na zlodejov ...:-)

N:Bodaj by ne, keď tam samé vyfintené letušky v lodičkách a my jak z vesničky střediskovej:-)
Lietadlo mešká, vonku sneží a dávame si druhé pivo.
V lietadle čakáme ďalšiu polhodinu, “de-iceing”, polievajú nás horúcou vodou...štartujeme asi okolo 1.30 ...
Let 10 hodín a tŕpla mi ľavá noha...
V Bankgoku sme pristáli poobede /časový posun +6 hodín/, úplným zázrakom nás nejak nadháňači taxíkov a hotelov na letisku minuli, tak sme šli Airport Expresem č.2 do centra Bangkoku, štvrť Banglamphu. /centrum mesta/
/150 Bth na osobu/

23.2.2009 Bangkok časť prvá

Vystúpili sme z busu, už bola tma. Okolo nás rušná ulica, stotisíc ľudí, horúco, dusno... Nevedeli sme kde je sever, ani juh, aká to je ulica, ani ktorým smerom ísť.
Paráda :-)))
Názvy ulíc buď nevidieť, alebo sú v thajštine... Vybrali sme sa naskusmo, až sme zistili, že ideme úplne opačným smerom, tak sme sa zmorení otočili a šli naspäť.Po polhodine sme nakoniec z mapy pochopili, kde sme, a potom sme už ľahko našli náš vytipovaný Guest House. /New Siam hotel / Nemali ale izby s klimatizáciou, len s ventilátorom, . 520Bth za noc /Fén hučal jak šľak, dusno, únava, spánok naprd.../ Ale inak WC, sprcha, telka.
Večer sme vyrazli na malý prieskum okolia, samozrejme na ulicu Khao San, taký lepší odvar Stodolní:-) Kedysi to bola ulica, na ktorej boli lacné hostely, ale teraz tam su kadejaké inšie veci:-))) Okrem všetkých možných “fejkov”, etno-vecí, vám tam spravia dredy, afro, alebo americký vodičák, diplom z Harvardu alebo preukaz novinára.
Medzi stánkami sa povaľovali znudené a paralyzované psy, tak Robko povedal, že by tu náš Akim mal prísť na stáž....
Večera bola "sweet and sour" s ryžou, ananás v jedle je šťavnatý a mňam...

24.2. Bangkok časť druhá - heslo dňa: "Budha stojící, ležící, spící"

N: Ráno sa nám veľmi do toho hicu nechcelo, tak sme sa trmácali k Palácu, až nás samozrejme odchytil nadháňač tuk-tukov, s otrepanou historkou, že Palác je zavretý, otvoria až popoludní, a že je "Budha day" a vezme nás k sochám stojaceho a sediaceho Budhu, do TAT (Tourist Authority of Thailand - thajské turistické centrum) a do Paláca.
Tak 40 bathov, klasická finta na "zelenáčov", tak reku, čo by sme neskúsili, bude sranda:-)))
Cesta bola adrenalínovka, len sme čakali, kedy nás vysype. Tipovali sme, či nás v medzipauze vezme na diamanty alebo do krajčírstva :-) Nadháňači za to dostávaju od obchodov poukazy na benzín, takže tam vozia každého turistu.
Stojaci Budha bol O.K. /Wat Intharawihan/ sediaceho sme nevideli, lebo bolo zavreté/

V TAT nás taká rázna žienka vystrašila, že vlaky do Chiang-Mai bývajú obsadené, takisto aj ubytko v Krabi, tak sme si objednali nocľahy aj lístky na vlak a bus, takisto aj výlety na rieku Kwai. Povedali sme si, že sme už trochu pohodlnejší :-), takže zaplatíme o pár sto Bathov viacej, ale ušetríme tým kopu času.
/ Nakoniec sa ukázalo, že ubytko v Krabi až taký problém nebol, ale s lehátkovým nočákom do Chiang-mai je to horšie, ten je naozaj vypredaný dva týždne dopredu/

V Chiang-Mai a Krabi uvidíme, kúpime si niečo na mieste...
Konečne sme vyrazili k Palácu a borec na Tuk-tuku zastavil v krajčírstve:-)))
Tak sme sme sa opýtali, čo to stojí a odporúčali sa...Myslím, že pochopili, že my dvaja vandráci si žiaden oblek nekúpime...:-)

V Paláci vstupné 350 Bth, Robko to charakterizoval "Majstrovstvá sveta v gýči" :-)))
Hlavnou atrakciou Paláca je chrámový súbor Wat Phra Kaeo, kde je v "bote"- v hlavnej swätyni - uložená vzácna malá soška smaragdového Budhu, ktorý vlastne ani nieje zo smaragdu, ale z nefritu.
Zlatá chedi - niečo ako vežička - Phra Si Rattana Chedi údajně obsahuje časť hrudnej kosti Budhu. Okrem tejto časti sú v Paláci aj novšie budovy, prebieha tam aj výmena stráží.

R: V Paláci som za depozit 100 Bth vyfasoval nohavice, aby moje lýtka nepohoršovali Budhu. Samotná architektúra asi vyrazí dych každému... Paláce vyblýskané, z drobných zrkadielok, lesklé škridle, samí démoni s bielymi a zelenými xichtami, farebné a zlaté stĺpy... Do toho bonsaje, orchidee, jazmín. Stále som fotil, akurát som mal pocit, že stále fotím to isté. Občas sa mihol nejaký "chudobný" mních, ktorý vytiahol spod oranžového plášťa mobil alebo foťák.
Po prehliadke som vrátil gate a vyrazli sme do Wat Pho, vstupné 50 Bth, socha skláňajúceho sa Budhu, 46 metrov dlhá...A to sme fakt čumeli !

N: Wat Pho je vlastne velikánsky komplex chrámov, svätýň a vežičiek a kadečoho iného...V hlavnom chráme je cez celú dlžku položená obrovská zlatá socha Budhu. Akurát slovo "skláňajúci sa", no neviem, on totiž leží na boku, podopiera sa rukou, má zvláštny výraz v tvári a vyzerá jak Robo s pivom, keď pozerá telku. Najkrajšie má nohy, je tam 108 perleťou vykladaných obrázkov. Po hodine obchádzania skoro identických svätýň, kde v každej bol skoro rovnaký sediaci zlatý Budha, sme nevedeli, či sme v polovici, na konci, alebo už točíme druhé kolo...
Pred sochou Budhu sa nesmie stáť, take sme tam kolenačkovali, dávali bacha, aby naši nohy nesmerovali k Budhovi, odkladali si topánky do poličiek /ktoré sú zvlášť pre cudzincov a zvlášť pre Thajcov/ Akurát jeden borec, čo "strážil" dodržiavanie všetkých náležitostí, si v chráme veselo a nahlas púšťal rádio...

Vonku sme riešili, kam ďalej /na hotel alebo do ďalšiaho watu.../ Hneď to využil tuk-tukár, tak sme mu povedali, že stojacieho Budhu sme už videli... Vybrali sme sa
k rieke, vyskúšame aj tento druh dopravy...
Kým sme pochopili systém, tak nám minimálne dve lode ušli:-) lebo to sú také fukoty...loď prirazí, borec hodí lano, ľudia popreskakujú sem a tam, borec vezme lano, preskočí a pláve preč. Celý proces päť sekúnd. Jo, a molo na plavbu po rieke je iné ako molo na druhú stranu.
Cesta domov "brutálnych" 18 Bth.

Na večeru sme sa dali zelené kari s ryžou a kuraciu polievku s kokosovým mliekom.
Je to strašne, ale strašne dobré, je to hotové za 8 minút a stojí to celých 150 Bathov za oboch.

R: Večer sme vyskúšali "spicy papaya salad" čašníčka s rovnátkami sa culila na Niku, či chce middle alebo strong. My že jasnééé, middle, len nevieme, či to pochopila, alebo si neviem predstaviť ten strong:-) Štípalo to tak, že sme mali lokálnu anestéziu úst, jazyka, Nika až po uši. Ani sme to nedojedli. Dali sme si aj Mai Thai, perfektný miešaný nápoj, ktorý chutí úplne inak, než u nás.

N: Bežný bar, alebo reštaurácia je v Thajsku v dolnej časti domu na koloch, všade bambus, prútie, hlinené črepníky, krásne kvety, z pergoly visia kvetináče s orchideami, samí božikovia, sošky slonov, "spirit houses", minijazierka s leknami, minifontánky, visiace mušľové závesy, večer svietia papierové lampióny s čínskymi motívmi. A pri jednom pive možte sedieť /poprípade ležať na ratanovom "miniletisku"/ aj dve hodiny. Akurát pivo je tu drahšie než jedlo. /cca 80 Bth za 0,6l/

R: Večer sme sa vybrali loďou na Wat Arun , stavba v kmérskom štýle, veľmi pekné, akurát už bolo zavreté / Waty - chrámy – sú otvorené len do 17.00/
Cestou naspäť som chvíľu vyberal pohľadnice, molo bolo asi 30 metrov od nás, ale loď tak rýchlo vymenila pasažierov, že sme to nestihli, aj keď sme bežali...
N:No nielen Tuk-tuky sú rýchle jak ďas:-)

Večer sme šli len tak na prechádzku, ale k Palácu sme nedošli, je to dosť ďaleko... Tak sme sa poprechádzali len pomedzi ulice , pred Kráľovským poľom bol trh miestnych, kde sedeli na zemi a predávali úplne všetko...staré topánky, rozbité mobily, nabíjačky, časti PC, myši....aj tak sme potom trochu blúdili, kým sme došli na Khao-San. Dali sme si spring rolls, to sú také roličky akoby z lístkového cesta, plnené kadečím /ryžou, nudlami so zeleninou.../ Robo si dal aj thajské nudle, oni to tam majú tak srandovne nachystané, veľká panvica s priemerom 50 cm, sklopená dole, v hornej časti sú kopky roznych nudlí, ryžových i cestovinových /, v dolnej časti je olej, kde posmažia zeleninu s niečím a stiahnu si tam zhora tie nudle. Ochutí si každý sám, drtené kešu oriešky, krevetky alebo čili papričky...18 korún za porciu . Zatiaľ sme anafylaktický šok nedostali...

R:Smog je tu ale riadny...Policajti nosia rúšky, najlepší bol jeden tuktukár, čo mal na držke rúšku a popod ňu veselo fajčil...
A všetci pijú malé pivá, tak na nás vždy tak divne pozerajú, keď si Nika objedná 0,6 l...

25.2.Prvý deň na rieke Kwai

N:Dnes v noci som spala lepšie, asi si zvykám na to dusno a rámus z ulice. Ventilátor sme vypli, lebo hučal príšerne...Narvali sme vaky, posadili sme sa k raňajkám a čakali na mikrobus, ktorý nás vezme na kúpený výlet. Čím dlhšie maskot nechodil, tým viac hrozných scénarov sme vymýšľali./Že pobočka TAT bola falošná a my blbci sme prišli o naše vreckové/. Našťastie nakoniec dorazil a nastúpili sme k parte mladých angličanov a austrálčaniek.

Trvalo asi 45 minút, kým sme sa vobec dostali z Bangkoku. Bavili sme sa na "prícestných" obchodíkov, kde predávali umelé zvieratá /hlavne slony, kravy a vychrtlú hydinu/ a obchody s oltárikmi, bielymi a zlatými "spirit housami" na nožičke. Pripomínalo mi to poľské obchody so záhradnými trpaslíkmi a ratanovým nábytkom. Všade sú tiež velikánske prečačkané oltáre s obrovskou fotkou kráľa a kráľovny. Jo, a z našich obchoďákov sme tu videli len Tesco. Jazdia tu najviac Toyoty /veľké pick-upy/ a Isuzu.

R:Po príchode do Kanchanaburi sme si pozreli cintorín, kde boli pochovaní vojaci z druhej svetovej vojny, ktorí zomreli pri stavbe železnice smrti. /Z busu si nás vyzdvihol taký mladý vysmiaty rákosníček/. Potom zastávka vojenské múzeum /nebol naň čas/ a most cez rieku Kwai, ktorý sa kupodivu páčil aj Nike.

Potom sme šli na zastávku železnice smrti, cestovali sme pár zastávok s miestnymi obyvateľmi vo vlaku tretej triedy. Ľudia sa na nás usmievali, výhľad z okna bol úžasný, strmé kopce, thajské dedinky, pralesy, banánovníky...
Po pár zastávkach nás odviezli na obed, bol zase výborný, po obede šťavnaté ananásy a melóny.
Jeden Anglán furt kecá a lezie nám na nervy...

N: Ja som teda ten most nejake extrémne netúžila vidieť, ale nakoniec sa mi to veľmi páčilo, hlavne, keď som sa o tom niečo dozvedela. V rannej hmle vyzeral krásne, a hlavne tam ešte neboli mraky turistov, tak to malo svoje čaro !

Cesta železnicou bola brutus:-) Medzi domorodcov /boli skromne oblečení, ale nikto nebol špinavý a nesmrdel, hlavne teda od potu, jak my:-)/ sa vmiesili turisti v drahom oblečení s foťákmi, mi to bolo normálne trápne. A oni boli ešte milí, pustili ženy sadnúť, osmievali a z vlaku nám mávali.
Obed, servírovaný v "plávajúcej" reštaurácii , bol super. Bambusové výhonky, kešu oriešky, mňam. Hlavne tu ananás chutí jak ananás a človek zje aj ten stred, ktorý sa u nás nedá ani požuť.

R: Pri obede ku mne prišiel vyrehlený sprievodca a povedal: "Jedz, tigre sú hladné!"
A potom, že to je špeciálna omeleta zo sloních vajec :-) V polievke boli také chuchvalce z tofu, tak povedal jednej angličanke, že to sú "monkey brains". My sme sa začali rehotať ona na to úplne sucho, že "I love monkey brains!"

Po jedle busom do Tiger Temple, kde sa kedysi mnísi začali starať o tigrie mláďatá, ktorým pytliaci zabili rodičov, postupne aj o iné nechcené domáce zvieratá. Vstupné 500 Bth bolo viac než v paláci, my sme to mali v cene výletu. Areál je celkom veľký, tigre majú poobedňajšiu siestu, jeden zamestnanec vzal foťák, druhý vzal ruku a začala fotografická prechádzka.
Jak povedal náš ukecaný angličan " ..this was a crap..."
Cestou na večeru sme sa ešte zastavili pri jednom vodopáde.

N: No, to fakt.jedni chlapci v denníku písali, že to tam bolo super, chodíš s tigrom na vodítku. A teraz je z toho komerčná trapošina. Možno až dokončia tie "umelé" vodopády a ostatné výbehy pre diviaky, kozy, ovce a divé kone, tak tam bude celkom fajn safari :-)
Navyše, kto mal tielko bez rukávov, musel si kúpiť u nich triko, nemali žiadne na požičiavanie. Takže pár rodín tam bolo dosť rozčarovaných, keď zacvakali 2000 Bth za vstupné a 1200 Bth za trika:-) / aj keď to tak nevyzerá, je to "wat"/

R: Po perfektnej večeri sme nasadli do long boat – dlhý motorový čln, a proti prúdu sme si to hnali do nášho domčeka na vode.

Izba bola skromná, ale s klímou, bambusové plávajúce lehátka, bar a thajské pivo. /Singha je najlepšie:-)/
N: Keď sme šli po rieke, tak mi to pripomenulo scénu z filmu Anna a kráľ, fakt krásne...

Ubytko je srandovné. Vnútro obložené tapetami zo slamenej mozaiky, posteľ tvrdá, matrac asi tiež zo slamy:-) Kúpelňa mala nerezovú podlahu, splachovalo sa smradľavou vodou z rieky, pod sprchou diera, ktorou vidieť tiecť rieku :-)Klimča ani nebola potrebná, o polnoci sme ju vypli a ešte aj chladno bolo..
Večer sme sa všetci poschádzali na "plávajúcom" bare, ukecaný angličan ešte furt rečnil, tak sa to celé hojdalo, že som tam zaspala...

26.2. - Druhý deň na rieke Kwai

N: Po raňajkách sme zase naskákali do mikrobusu, smer národný park Erawan, kde tečie prítok rieky Kwai cez skalnaté útesy a vytvára 7 vodopádov s jazierkami.Po kľukatej ceste sme sa tam asi po hodine dostali, náš vyrehlený sprievodca nám povedal, že máme čas do 12:30 alebo presnejšie do 11:90, a R. mu na to: "alebo do 10:150 ! "
Potom nám ešte vysvetlil, čo, ako a kde, a upozornil nás, že "You can see my brothers there" /žeby tým myslel opičky ??? :-)/

Pred druhým vodopádom bol prístrešok, kde sme museli zložiť zálohu 10Bth za každú plastikovú fľašu a takisto sme museli zapísať ich počet...A ešte nás pri vchode fotili, keby sme sa náhodou stratili...:-)/
Výstup nebol náročný, ale zapotili sme sa, bolo tam vlhko. Cestou dolu sme videli opičky, jednu veľkú a asi štyri mláďatká, potom sa šplhali po liane ponad vodu. Okúpali sme sa v "trojke" a "štvorke" - tam sa dalo aj šmýkať, kameň bol od tých zadkov celý vyleštený:-)
V jazerách bolo strašne veľa rýb, keď človek vojde do vody, tak ani náhodou, aby sa "rozpŕchli" ako všetky normálne ryby...oni si plávu, a keby sa dlhšie človek nehýbal, tak ho asi aj ohlodajú zaživa.
Erawan je asi ako Plitvice, akurát je tam asi 5x lacnejšie vstupné /200Bth/, v jazierkách sa dá kúpať a vonia tam nádherne, exoticky .

V "trojke" som vyliezla na kameň, za ktorým bol malý výklenok a voda padala okolo mňa. Tie ryby vyskakovali oproti padajúcej vode meter a pol vysoko, bola to fakt sranda. A prúd vody mi zroloval plavky, tak ešte trochu a aj striptýz by bol:-)
R: Cesta bola len udupaná hlina, drevené pozbíjané mostíky a rebríky, nám sa chodilo dobre /reklama na obuv Keen:-)/, ale japonky po kameňoch skákali v lodičkách. Cesou naspäť nás pobavili opice, a žiadna nám nič neukradla:-) Okúpali sme sa, prezliekli a zase mikrobusom do "plávajúcej" reštaurácie.
N: Tentokrát "obyč" rizoto, angláni ohrňovali nos, vyšli "až" po dvojku a potom sa dole napchávali vo fast foode... Teda aby som mu nekrivdila, pár infošiek o trekkingu na severe a o ping-pongu na Khao San stálo za to:-)))

Po obede nás zase podelili do mikrobusov, niektorí ešte pokračovali na ďalšie "atrakcie" , nás naložili na smer Bangkok a odviezli sme sa na železničnú stanicu Hualamphong. Bolo tam asi milión ľudí, z toho polovica sa váľala na zemi pomedzi batožinu. Našťastie tam bol informačný stánok, kde nám poradili, aké nástupište, atď. Cesta do Ayutthaye stála 70Bth a mala trvať niečo cez hodinu.
Vlak bol celkom čistý, ale ošarpaný, ventilátory síce fachčili, ale my sme sa aj tak potili jak teľce...
Thajci sedeli v dlhých gatiach, košele s dlhým rukávom, poprípade ešte sveter, im určite odumreli potné žľazy. Museli z nás mať fest srandu, takí bieli, s červenými fľakmi a lesklí od potu:-) Robko nadáva, že máme 25 minút meškanie, a ešte sme nevyšli z Bangkoku a už štvrtý krát stojíme:-) /Inak cesta trvá hodinu a pol, z toho celú hodinu cez Bangkok:-)))/
So mnou sa pre zmenu urvala sedačka, pani vedľa spadlo posúvacie okno, a keby tam mala prsty, tak jej ich urve jak gilotína.

R: Momentálne zase stojíme, ale nieje to zastávka, ale križovatka, stojíme na červenú a dávame prednosť tuk-tukom !!!!!!!
N: Okolo 20:00 sme dorazili na pochmúrnu stanicu, volali sme do nášho rezervovaného hotelíka, pani nám povedala, že si máme vziať tuk-tuka, že nám ho zaplatia.Tak sme sa chvíľu s tuktukármi dohadovali, až sme pochopili, že tu sú asi drahší než v Bangkoku a vycalovali sme 60 Bth. V Ayutthai jazdia také "kabrio" pick-upy, ktoré majú po oboch stranách lavičky a odvezie sa tam 6 ľudí, niekedy aj viac :-)
Hotelík sa volal Moradok Thai, bol úžasný a blízko centra.

Naša domáca bola veľmi milá a ochotná vráskavá, tmavá, malinká žienka, izba slušná, aj s klimčou.
Večer sme sa prešli, ale bolo to tam celkom málo osvetlené, takže sme ani nedošli do centra a najedli sa na trhovisku popri ceste.

Robo klasika, kuracie s ryžou, ja som zavalašila “sea food soup, not spicy”, no neviem, či rozumeli, ale spicy to bolo fest...
Doniesli to v takom plechovom kotlíku, dole bol plameň s voňavým olejom, po obvode kotlíka bol žliabok a v ňom zázvorová polievka s mušľami na dlaň veľkými, chlpatými krevetami, kúskami chobotnice , kalamármi, a inými čudesnými stvoreniami. Tak som sa zapotila, kým som to všetko odškrupila, ohlodala, urobila binec po stope, Thajci sa na mne zabávali :-)
Ale znecitlivené som mala len pery a jazyk, po uši to nedošlo... To celé za 140 Bth. V obchode sme si kúpili dve fľaše piva a zaľahli s nimi do postele...

27.2. Ayutthaya

Spalo sa super, raňajky v altánku pred hotelom, potom pár mailov domov a pred 10.00 sme vyrazli do centra. Ayutthaya je bývalé kráľovské mesto, /v poradí druhé, úplne prvé bolo Sukhottai/, historické centrum je ohraničené riekou a je pomerne rozľahlé.
Človek si musí vybrať čo chce vidieť, pretože watov je tu neúrekom... /inak je možnosť objednať si Tuk-tuka na celý deň, podľa dohody tak 800 Bth, alebo jednotlivé jazdy cca 100Bth, hodina čakania 200 Bth/

Začali sme "rezko", hneď za rohom od nášho ubytka, asi 20 minút peši je Wat Mahathat zo 14.st., zbytky chrámu v kmérskom štýle, vežičky z tehličiek, torzá rozličných Budhov, a z fotiek notoricky známy "koreňový" Budha. V meste bolo veľa chrámov zničených Barmáncami v 17. a 18.st. Hic tu bol horší než v Bangkoku a po hodine sme boli kompletne mokrí.
Pokračovali sme ďalej, Wat Ratburana sme pozreli len zvonku , doplazili sme sa cez park s jazierkami až ku Wat Monghon Bophit, je modernejší, biely, so zlatými ozdobami, je tam 15m vysoká bronzová socha Budhu z 15.st.

Chceli sme sa trochu spamätať z toho pražiaceho slnka, tak sme dnu chvíľu posedeli a sledovali ľudí, ako robia podivné veci...Napríklad kľačiac pred Budhom vzali do rúk taký plechový tubus, v ktorom boli očíslované paličky. Začali s ním natriasať, ako keby šejkovali Mojito, až sa im vystrčila jedna palička, potom si šli k pultíku, na ktorom spal chlapík a kúpili si nejaký papierik , ktorý potom zaujate čítali. Asi tam bol nejaký horoskop...

Hneď vedľa je ďalší chrám, Wat Phra Si Saphet, bývalý kráľovský palác, veľmi rozľahlý a nádherný, zase z "tehličiek", zbytky múrov, výklenkov, veží, v jednej bola malá svätyňa, pri ďalšej /pri nej som sa akurát fotila/ len smrad, odpadky a pískajúce potkany.
Pokračovali sme smerom k rieke, po ceste Wat Thammigarat, nijak zvláštny, zastavili sme sa ale zase pri "príbytku duchov", /anglicky "spirit house"/, sú skoro všade, pri rodinných domoch, pri každej reštaurácii, sú to vlastne akoby malé maketky watu, na podstavci a na nožičke, veľké tak 1-2 metre, biele, červené, ozdobené, pozlátené, a pod. Vyzerá to ako luxusnejšia vtáčia búdka :-) Vo vnútri sú sošky božikov, a pred nimi mištičky s jedlom, ktoré sa každé ráno vymieňajú, niektorí "šťastlivci" majú komplet menu, misku s ryžou, mäsom a omáčkou, miska so šalátom, pohár vody, pohár vína...
A úplní frajeri tam majú aj plastikový model televízie, plyšové hračky, alebo v Erawane boli asi ženské "duchyne", tam mali zrkadielko, lesk na pery a troje šiat v skutočnej veľkosti...Potom tam samozrejme nechýba kytička s lotosovými kvetmi, orchideami, voňavé jazmínové girlandy a črepník s vonnými tyčinkami v popole. V Lonely Planet popisujú, že ľudia majú tie "spirit housy", aby zlí duchovia nepobývali v ich dome, ale nasťahovali sa do toho malého...preto sa im o domčeky a o stravu a všetko ostatné tak starajú...
Ale Thajci nám povedali, že to nieje až tak pravda, tie dary a tá starostlivosť je preto, že veria, že všetko sa im potom vráti v ďalšom živote. To platí samozrejme aj o mníchoch, tí jedia len to, čo dostanú od ľudí, preto pri watoch predávajú niečo podobné ako u nás darčekové koše, s tým rozdielom, že oni nemajú prútené koše , ale plastové vedrá, ktoré obsahujú napr.aj hygienické potreby:-) Tak som sa rozkecala:-)

Takže došli sme až k Wat Naphramen, z ktorého Barmanci odstreľovali mesto, je až za riekou, šli sme cez most.Je tam zaujímavý vyrezávaný drevený strop a zase sediaci zlatý Budha...Tam zas robili iné čudné veci... Najprv vzali medzi dlaňami spojené ruky asi dve vonné tyčinky a lotosový kvet /vlastne len púčik kvetu, rozkvitnutý sme videli len umelý :-(/, potom sa modlili, potom šli k soche Budhu / niektoré sošky Budhov sú pokryté zlatými šupinkami/, vzali štvorček papierika, odlúpili šupinku /závisí aj, z ktorého miesta sochy, má to asi aj nejakú symboliku/, papierik skrčili a hodili ho do misky pred ním....
Všetko je samozrejme ovešané voňavými girlandami z dobných jazmínových kvietkov.

Po troch hodinách sme boli totálne "uwatovaní", zbalili sme tuk-tuka a za 100Bth sa odviezli do nášho hotela na obed.
Poobede sme ešte vyrazili do vzdialenejšieho Wat -YAI Chaimongknon /obe cesty tuk-tukom, po 80Bth/ Aj tu bol "skláňajúci" sa Budha a krásne štvorcové nádvorie, ktoré lemovali desiatky rovnakých Budhov s oranžovými šerpami, vstupné 20 Bth.

R: ležiaci Budha bol biely, a mal "len" 19 metrov-)
Všade nádherné rozkvitnuté stromy a hrozne horúco.Opäť ma fascinovali Japonci v lakovkách a Japonky v lodičkách.
Vo Wat Mahathat /ráno/, sme sa priplietli ku skupinke so sprievodkyňou. Zastavili sme sa pri dvoch ženách, čo hrabali lístie a mali na sebe takú kuklu so šiltom... Jeden turista sa opýtal, či im v tom nieje horúco a sprievodkyňa odpovedala, že ich ochladzuje studený pot, čo sa pod pokrývkou hromadí. Ja som si tie ženy odfotil a zrazu jedna dala dole šatku , začala niečo thajsky kvákať a ukazovala na Niku. Sprievodkyňa nám pretlmočila: "She said you are beautiful"...to akože Nika:-)))

N:Neuveriteľné, že ?!?!? :-)))Tak som na ňu vycerila rovnátka, nech si nemyslí:-))))

R: Večer nám pani domáca uvarila thajské špeciality za smiešnu sumu,tak sme posedávali v altánku, kukali na gekonov lezúcich po strope, popíjali pivko, prisadol si k nám starší pán, Angličan, ktorý tu už žije 3,5 roka, je na dochodku, učí angličtinu a predtým mal v Londýne thajskú reštauráciu. Tak sme pokecali o ľuďoch, zvykoch, o živote...
Rozprával nám, že sa učí thajsky, ale rýchlosťou dve slová za týždeň, je to dosť ťažké....nemajú interpunkciu, neodeľujú vety, slová sú jednoslabičné, často odvodené slová skladajú aj z troch...Napríklad slovo šofér je zložené z troch: človek riadiaci auto :-)
Takisto nám potvrdil , že paličky s číslami sú horoskopy a že príbytky duchov "pracujú" na princípe "dopraj a bude ti dopriané"...

Naša domáca mala každé ráno asi viac práce s obhospodarovaním "virtuálnych" obyvateľov domu, lebo okrem nás tam bývali už len dvaja hostia a spirit housy mala tri:-)
Rozlúčili sme sa a odviezli nás na stanicu, vlak mal mať odchod o 21:00. Najprv meškanie do 21:45, potom za nami prišiel sprievodca a prepísal nám lístok na 22:15...to už sme polihávali na lavičke... Po chvíli prišiel zase, že " d tlein is bloken!"...a práve mi to prepísal na 23:45...

N: Robko je značne nervózny / ako jediný z tridsiatich ľudí na nástupišti/ a stále pobehuje po stanici, takže hneď ako príde nejaký vlak, sprievodca ho chodí z vlastnej iniciatívy informovať: "No Chiang Mai!!! " a vyrehlený jak rezanka...
Tak sme sa smiali, nech aj nám dá z toho, na čom fičí :-))))

R: Vlak nakoniec prišiel, klíma fachčila naplno, takže Nika premrzla a musela spať v mikine. Mne sa spalo fajn, postele boli v pohode, aj keď úzke. Tá spodná vznikne spojením dvoch sedadiel oproti sebe a vrchná sa vyklopí zo stropu, "zábranou" proti spadnutiu sú dva vetché kožené popruhy mezi stropom a okrajom postele. Vo vagóne tak spí asi 40 ľudí a oddelení sú len závesmi.

N: Spalo by sa dobre, keby tam nebola zima jak v ruskom filme.
Takže smer Chiang-Mai...Pre thajcov to je zaujímavé mesto, hovoria o ňom s rešpektom /na rozdiel od Bangkoku :-)/ Má asi 160 00 obyvateľov. No uvidíme.

28.2. Chiang Mai

Namiesto rána sme dorazili až na obed, na stanici stepoval borec s tabuľkou "Mr.Robert". Naskočili sme do tuk-tuka a frčali do guest-housu.
/Je to tu o dosť lacnejšie než v Bangkoku – s A/C 320 Bth, s ventilátorom 280 Bth/ Recepčný nám hneď hodil ponuku výletov, tak sme si dva kúpili...Ešte sme si dali vyprať hadry a konečne poobede vyrazili do mesta.

Centrum mesta nieje až tak veľké, zdá sa mi menšie ako v Ayutthai, má tvar štvorca a je obkolesené zrúcanými hradbami. Samozrejme základ prehliadky mesta sú waty:-) Tu sú zase zaujímavé tým, že sú z dreva. Cestou nás samozrejme každých 5 metrov oslovovali tuk-tukári, ale peši sme to mali všetko blízko. Akurát sme sa teda dívali, kde sú tie hory, no nikde nič, všade hmla...:-(
Začali sme tým najstarším, Wat Chiang Man, sú tam dve slávne podobizne Budhu, jeden krištáľový, 1800 rokov starý, druhý reliéf, údajne 2500 rokov starý, oba sú tak 20 centi veľké...

Hneď vedľa je Wat Chedi Wang, to je v podstate zase komplex chrámov, svätýň a príbytkov mníchov, kde žijú, starajú sa o chrám a záhradu...Bol tam aj taký priestor so stolmi a slnečníkmi, tam posedávali a klábosili, vedľa bola tabuľka, že "Monk chat" a pod tým témy...:-)

Uprostred celého komplexu bola chedi z r.1441, ktorej chýba vrchná časť a dookola boli slony /teraz je tam už len jeden na južnej strane, ďalších päť je z betónu...
Vo výklenku na východnej strane kedysi "sídlil" smaragdový Budha.

Posledný Wat dnes – Wat Phra Singh, tiež modernejší, biely, bolo tam veľa mníchov, stihli sme ich pri večernej modlitbe.
Vrámci toho, že treba ochutnať všetko, dala som si šejk z kokosového mlieka, ale veľmi mi nechutil...naopak mangový bol úžasný a spolu s ananásovým som ho pila každý deň. Dali sme si na ulici jahody,mali divnú chuť, tak sme zistili, že ten biely prášok, ktorým ich posypali, obsahoval soľ.../Oni soľ dávajú aj do šejkov z ovocia.../
Večer sme vyrazili na sobotný bazar, náš "domáci" nám poradil, že je lepší než notoricky známy Night bazar. A fakt že hej, bolo sa na čo dívať !!! ...plno stánkov s etno vecami,ručne maľované slnečníky, bižutéria od výmyslu sveta, šatky, kabelky, pouliční jedlá, ovocie, krásne lampióny, všade slepí muzikanti.Tento bazar je aj v nedeľu , ale zas na inej ulici, stánky sú prenosné, alebo sú veci poukladané na zemi...Dali sme si také akoby taštičky s cesta podobného lístkovému, vo vnútri boli plnky z mäsa a kari ,viacej druhov. Potom dezert, to bola taká akoby lodička, poskladaná z banánového listu, v ňom sladká ryža s niečím chrumkavým, bolo to výborné. Veľmi sa mi páčili tie ich rozličné mištičky, podnosy a kornútky z banánových listov. Jeden borec tam z nich dokonca robil aj klobúky...Už sme boli fest prejedení, ale sushi sme odolať nemohli...:-))) Večer sme zaľahli konečne do normálnej postele a s obavami čakali, či to bez klimatizácie vydržíme, ale bolo to v pohode.

1.3.- Výlet na slony a plte

N: Ráno naklusala asi 1,5m vysoká 150-kilová čašníčka a kuchárka v jednej osobe, mrkla na Roba, pomädlila ruky, a spýtala sa: "How would you like your eggs?" Robo sa v prvej chvíli zatváril dosť vystrašene, ale potom to pochopil, že mu nechce ublížiť...:-)))
Samozrejme, táto otázka sa opakovala každé ráno a každé ráno sme sa na tom pobavili...:-)

R: Po raňajkách si nás vyzdvihol sprievodca Sammy, v minibuse už sedeli tri vysmiate američanky Ashley, Mary a Jordan. Sympaťáčky, príjemná zmena po suchých angličanoch:-)
Asi po polhodine sme dorazili k slonom, z drevenej "plošiny" sme nasadli na vetché sedadlá, "vodič" slonov - mahaut - zavelil a hurá do pralesa. Náš mahaut celý čas vydával nejaké škrekľavé a piskľavé zvuky a miestami sme nevedeli, či to bol on, alebo slon na niekoho stúpil :-) 3x sme zastavili pri plošine, kde baba predávala po 20 Bth banány pre slona, tak sme samozrejme museli kúpiť, lebo slon už bol naučený, že ďalej nejde a stále k nám otáčal raťafák. Ďalší expert nás cestou vyfotil a len čo sme zliezli zo slona, ponúkal nám aj zarámovanú fotku v obale za 100 Bth. Bola pekná, tak sme si ju vzali... Biznys je biznys :-)

Inak "řízení" slona je dosť drsné, chlapík ho mláti takým kovovým hákom medzi oči. Predpokladám ale, že slon tam má veľmi hrubú kožu a lebku, takže to až tak necíti... Kopec bol strmý, museli sme sa fest držať, aby sme nespadli, jeden turista kričal "Ooh my God" a mahaut na to: "Ooh, my Budha!"
Cestou busom sme pri ceste videli okolo domu pobehovať malé sloníča s futbalovou loptou, tak Američanky začali tak nadšene výskať, že "baby elephant", až Sammy musel zastaviť na fotku :-)
Po slonoch sme boli pozrieť nejaký vodopád.Nika vliezla do vody, ale na mňa bola dosť studená...ale fotilo sa dobre :-)
Nasledovala dedinka Karenov, kde miestne ženy tkali šály, látky a iné suveníry, tak sme omrkli, ako tam žijú...

Potom nás odviezli na obed, zase super kuracia, zázvorová polievka s tofu z kotlíka a ryža s mäsom, ako dezert šťavnaté ananásy a melóny. Zrazu sa strhol nejaký krik a miestna pani bežala do domu po chlapa, na skale sa slnil krásny dlhý zeleno-biely had. Tak som ho odfotil, pribehol maník a ubil ho palicou. Ashley na protest odišla do minibusu a frflala popod nos "World needs poisoneus snakes!!!"

Ďalší bod programu, rafting na bambusových pltiach. Plte sú zvláštne, asi meter a pol úzke, asi 10 metrov dlhé, vpredu stojí pltiar s palicou, na konci ja s palicou a medzi nami Nika. Na plti sme stáli, nohy po členky vo vode, rieka síce nebola nejak "dravá", ale miestami to hádzalo:-) Na rieke sme stretli veľa Japoncov, ktorí blbli, špliechali sa, alebo sedeli na brehu, nohy vo vode a robili si piknik.

Jo, a videli sme "lady boya", to je normálne chlapec, s make-upom, ženským účesom, chlapské šaty ale so ženskými ozdobami, nieje to transvestita, ale proste "lady boy" :-))) Sú aj takí, čo lákajú chlapov a potom ich okradnú, ale inak keď sme si to začali všímať , zistili sme, že ich je plno. A k tejto "téme" predávali aj tričká s nápisom "Same, same, but different"...

N: Sloni boli fajní...Náš stále vyvrátil chobot dozadu a škemral o banány, pritom na nás funel teplý vzduch.Keď nám už banány došli, tak mu mahaut fúkol do chobota, že už nemáme... Mal veľkú silu, vytrhol stromček aj s koreňmi, lámal bambusy...
Dedinka Karenov nič zvláštneho, pre Američanky možno zážitok, ale ja som sliepky s kuriatkami, prasa s prasiatkami, šopy a krosná videla aj u našej babky na východnom Slovensku:-) Tak sme nakúpili ručne tkané šály a domorodkyne sa potešili...

Rafting bol prča, teda, rehlili sme sa jak malé deti:-)))
Domorodci sedia na bambusových mólach, jedia, pijú, hrajú na gitare, deti sú vo vode, špliechajú na turistov, vykrikujú, poprípade sa kúsok prevezú...

Práve sedíme po nákupoch na Night market, teda dost o ničom to bolo...V stánkoch samé fejky, komerčné haluznosti, sem-tam niečo etno... Hádzali ceny trikrát vyššie a potom to predali aj za tretinu....ešteže sme včera videli, koľko to tak normálne stojí, inak by som ani nezjednávala:-)

Dala som si kuraciu polievku s kokosovým mliekom, paradajkami, zázvorom, petržlenovou vňaťou a pórom, je úžasná!!! Konečne jeme a nepozeráme na cenu. Cena za večeru v reštaurácii asi 180 Kč... V Chorvátsku sme za takú platili 30 euro...
Zase bar v spodnej časi domu na koloch, ozdoby z teakového dreva, bambusu, tapety zo slamenej mozaiky, krásne papierové maľované lampióny, závesy a lustre z drobných mušličiek, ozdoby upletené z banánových listov, /napr.origami zavesené na šnúrkach/, kvety, visiace orchidee, jazierka s rybičkami, stovky vonných tyčiniek zapichnutých v hlinených črepníkoch s popolom ...
Tak sme posedeli, pojedli, popili, pokecali...

2.3.- Výlet na Zlatý trojuholník

Ráno sme mali odchod už o 7.00, náročný deň, veľa "atrakcií" a 7 hodín strávených v buse...No uvidíme... Mám veľké obavy...

Prvá zastávka hot spring /horúci prameň/, 80 stupňov. Okolo samé stánky a miestne ženy doň spúšťajú košíky s drobnými prepeličíme vajíčkami /thai business :-)))/

Ďalšia zastávka – White Temple – Wat Rong Khun, starý asi 5 rokov, nedokončený, dielo uznávaného thajského súčasného umelca, ktorý si stavbu z väčšej časti financoval sám.
N: Neviem, či si mám o ňom myslieť, že bol krásný alebo gýčový :-))) Vyzeral ako
zo šľahačky, posypaný striebornými plieškami.

R:Asi po ďalšej hodine jazdy sme zastavili na brehu rieky Mekong – v zlatom trojuholníku,hraničí tu Thajsko, Laos a Myanmar /Barma/ a zlatý sa volá preto, lebo každý štát mal inú menu, takže za ópium sa platilo zlatom.
Uprostred rieky bol No Man´s Island, asi 150 x 20 m, kde sa menili "zásielky" , celý proces výmeny trval maximálne 20 sekúnd.
Potom nás loďkou vysadili na ostrove, ktorý patrí Laosu. Tam nás obkolesili žobrajúce deti, a dokola zase úplne rovnaké stánky ako v celom Thajsku...Za zmienku stojí len miestna snake "whisky", vo fľaši pláva mŕtva kobra. Jo, a mali tu aj whisky "Johnie Worker" :-)
N: No fakt, návšteva Laosu mi teda k životu nechýbala...Hlavne, keď som videla domorodca, jak za chatrčou mydlí a leští brutálnu Toyotu džíp...
Rieka samé bahno, taká hmla, že fotky jak cez mliečne sklo. Tak sme obkukali, ako sa tam na brehu stavajú luxusné hotely, kasína a golfové ihriská......žeby im tak vynášal obchod s čajom???
Na obed nás odviezli do nejakého malého mesta, kde sme sa formou "švédskych" thajských stolov obžrali do bezvedomia.

K zlatému klincu dnešného programu, dlhokrkým ženám sme sa trmolili cestami-necestami viac než hodinu... Naša šušlavá sprievodkyňa nás celý deň len súrila, že máme málo času, preto sa musíme ponáhľať, aby sme neboli večer "too tired"...
Síce nebol to žiadny trojdňový treking s prespaním v džungli, ale čo sa dá robiť, ked "neni" času :-(

V dedinke samozrejme šlo o to, že chlapi a hošanici jazdia na skutri, na chatrči satelit, a ženy tkajú šatky a profesionálne pózujú turistom. /poprípade vytiahnu mobil spoza zástery a skontrolujú textovky:-)))/
Ale konečne aspoň pár vydarených fotiek:-) Tak aspoň sme to videli, možno o pár rokov im dajú thajské občianstvo a poberú sa predávať do ulíc Bangkoku / a možno nielen šatky..../

R: V dedinke žili tri kmene, Akha - ovešané takými bambuľami z plechu, pliešky s čiernou farbou na zuboch.
Tento kmeň je veľmi početný, veľa žien predáva na trhoch také drevené krkajúce žabky a farebné náramky a čiapky. Ženy ďalšieho kmeňa mali veľké diery v ušiach, olemované takou obručou, uši im viseli až po ramená. A nakoniec dlhokrké ženy, tie boli najkrajšie.
Mal som ich obruče v ruke, vážili asi 3,5kg. Je to jeden dlhý drát, ktorý žene musí niekto omotať okolo krku. S jednou z nich som sa rozprával, mala 22 rokov a obruč nosí od svojich 5 rokov.
Tento kmeň je povodom z Barmy, thajská vláda im dala štatút utečenca, ale nesmú cestovať, musia sa zdržiavať v dedine. Oni sú v podstate radi, pretože v Barme museli drieť na poli, živorili a tu im satčí len tkať na krosnách a usmievať sa do foťáku...
Otázka je, kto ich naučil anglicky ? :-) Mali sme takú konšpiratívnu teóriu, že sa jedná o študentky z Bangkoku na brigáde:-)))

/Pri vstupe do dedinky sú takéto "tradičné" sošky./

....... Cesta domov trvala asi 3,5 hodiny, vodič jazdil rýchlo, ale dobre. V Chiang-Mai nás postupne vysadzoval v hoteloch, keď zavadzala motorka alebo skúter, sprievodkyňa vyskočila z auta a preložila ho o meter ďalej a my sme prešli:-)

N: Raz sme šli okolo velikánskej plošiny, asi ako futbalové ihrisko a tam bol skúter vedľa skútra, aspoň tisíc ich tam bolo...a nebol to obchod so skútrami ale parkovisko :-)))
... a večer sme aj tak boli "too tired", aj keď sme sa furt ponáhľali :-)))

3.3.2008 - Chiang Mai

Dnes oddychový deň:-) Ja totiž stále "nabuším" toľko akcií do jedného dňa, že to buď nestíhame, alebo sme večer totálne hotoví:-)
Takže sme si ráno konečne pospali /do brutálnych 8:30 /, pobalili sme veci, bol to značný problém, keďže sme pokúpili plno drobností a darčekov /koreniny, kravatky z thajského hodvábu, etno taštičky, a hlavne nenormálne praktický ručne maľovaný papierový slnečník/
Baťohy sme zložili dole na recepcii do sklepu a vyrazili pozvoľným tempom do mesta, zase waty, kafčo, waty, mango šejk, waty, ananás šejk ...

Obsluhoval nás veľmi milý a slušný chlapík, normálne sme si vychutnávali ten srdečný a ochotný prístup, ktorý sa v naších končinách vidí len v rezortoch štyri hviezdičky a vyššie:-) Obed zase úžasný, dali sme si výborné "sweet and sour" s kuracinou, bazalkou, pórom, cuketou, ananásom, ryžou a tanier s 10 kúskami krevetových vyprážaných roliek s omáčkou.
Najedli sme sa do prasknutia, ale večer už budeme vo vlaku, tak sme sa "predzásobili " :-)Prešli sme sa aj po krásnom parku, konečne žiadna hmla, modrá obloha, po zemi ležali opadané kvetinky zo stromov, žlté, ružové, krásne jazierka, fontánky, paráda...
tak sme poležali na lavičke a pomalým tempom šli zase ku guest-housu, kde sme ešte strávili hodinu na nete a borec nás odviezol na stanicu.Vlak našťastie vyrazil načas a kupodivu nemal ani počas cesty žiadne meškanie... Celý večer som si čítala a o 22.00 sme si nechali urobiť lehátka, tentokrát sme spali nad sebou, a našťastie nebolo tak zima ako minule, ale mikinu som mala pre istotu.
Vyspali sme sa super...

Jo, ešte som chcela napísať, že Thajci podávajú všetko pravou rukou, lebo ľavou si utierajú pozadie... Toto som celkom nechápala, ako si to robia ľavou, keď sú praváci... Až som ale videla záchody /teda aj tie najšpinavšie niekde v drevenej budke/, všade bola pri záchodovej mise hadica s kohútikom, oni sa totiž po každej "veľkej" umyjú, takže v pravej držia tú hadicu...aspoň tak som to vydedukovala :-)
Chytrá som blondína, čo ?!

4.3.Bangkok - park Dusit

Posledná hodina cesty sa zase niesla v duchu: hodina cez Bangkok s čakaním na červenú:-)
Na stanici Hualamphong sa na nás hneď vrhlo asi desať agilných nadháňačov, ktorých sme profesionálne odfajčili, že všetko už máme zarezervované a nech dajú pokoj...

Dorazila nás cena za uschovanie batožiny - 100 Bth, tak sme ešte zacvakali za wafle na raňajky a vybrali sa do čínskej štvrte. Štvrť sa ešte len zobúdzala, a to už bolo asi 8 hodín ... Ale nejak nás to tam nenadchlo, samý smrad, celkom bordel všade...Semtam nejaká čínska pagodovitá stavba...

Chvíľu sme sa motali, kým sme našli jediný náš cieľ, Wat Traimit , kde je 3 m vysoká socha Budhu, 5,5 tony ťažká, celá zo zlata... Každopádne tých Budhov sme videli už toľko zlatých, pozlátených, alebo plechových, že už nám to bolo skoro jedno :-) Navyše okolo chrámu bolo plno bagrov, lešenia a robotníkov, takže to vyzeralo ako veľké stavenisko...

Ďalší cieľ: znovu hlavná kancelária TAT, kam sme sa odviezli tuk-tukom za 100 Bth, naskladali batohy, a ďalším tuk-tukom za 40 Bth vyrazili na zámok Vimanmek v parku Dusit. Je to najväčšia budova na svete, postavená celá zo vzácneho zlatého teaku , ani klince tam nepoužili. Vystavujú sa tam suveníry thajských panovníkov z ciest po svete, darčeky od jednotlivých národov. Má tri poschodia, tvar písmena L a jednotlivé časti sa podľa funkcie /súkromné, audienčné, politické../ odlišujú farbami, pastelová ružová, zelená a modrá, každá časť mala svoje vlastné služobníctvo, ktoré nesmelo vkročiť do inej časti...A nesmelo sa tam fotiť !!!

Cestou sme to ešte "strihli" na Wat Benchamabophit, ktorý nebol nejak zaujímavý, ďalej taxíkom /s bielymi ornamentovými koženými sedačkami a záclonkami/ za 40 Bth na Wat Saket, ktorý ale stál zato :-) Stará "stúpa" sa zrútila, bola tam kopa sutín, prerastená koreňmi, v tom výklenky, sošky, jazierka, a na vrchu postavili novú. Vyšli sme po schodoch lemovaných zvonmi až na vrch, tam bola taká miestnosť so soškami a parádny výhľad na Bangkok. Čačané vyblýskané škridlové strechy chrámov sa miešali s ošarpanými betónovými budovami. Popri riekach sú chatrče ako v rómskych osadách... /Ale klimča a saťák musí byť... možno aj pštros:-)/

Doplazili sme sa do TAT /chceli sme pešo, ale nejak sme zablúdili, tak sme chytili tuk-tuka/, hodili sprchu a čakali na odvoz na stanovište VIP busov pred palácom. VIP bus je v podstate normálny bus, poschodový, klimatizovaný, málo miesta na nohy...akurát má ružové záclonky so strapcami a je zvonku celý pomaľovaný gýčovitými delfínmi a palmami:-)

Výhľad na Bangkok - paláce aj chatrče...

5.3. - Krabi

R: Po strastiplnej ceste sme dorazili do Krabi, cesty tu boli mokré, pršalo.. Zavolali sme do nášho bungalovu po odvoz, prišiel maník na vytunovanej toyote a odviezol nás. Povedali nám ale, že majú plno a že dnešnú noc strávime v inom hoteli. Boli sme riadne rozladení, ale čo už...
Celkom sme sa tešili, že 5 dní vkuse nebudeme ráno baliť batoh. Izby boli našťastie pekné, tak sme sa sprchli a šli obkukať okolie.
Šli sme na tú vzdialenejšiu /Mopharat Thara/, peši asi 20 minút, bola krásna, samé "ostnaté" ostrovčeky, more tyrkysové...akurát bol odliv a voda tak 300 metrov po kolená...ani šnorchľovať sa nedalo...Pláž bola asi 2 km dlhá a bolo tam dokopy asi desať ľudí...úplne prázdno...

Tak sme sa len tak prešli a zamierili do najbližšej reštiky. Opäť plesalo srdce, chuťové poháriky a aj naše peňaženky nad úžasným obedom za 150 kč:-)
Po obede sme sa previezli miestnym busom na ďalšiu pláž Ao-Nang. Prešli sme sa po pobreží, obkukali stánky, ponuky výletov, "masážne" prístrešky priamo na pláži. Po chvíľke začalo strašne liať, tak sme skončili v bare a dali sme si vrámci "happy hour" po drinku Mai Thai, 100 Bth jeden a bol výborný! Nika ešte zakúpila jedny plátené šaty asi za 200 Bth, aby nemusela chodiť na pláž v dlhých nohaviciach a ja som si kúpil nepremokavý baťoh na foťák.
Odviezli sme sa domov, dali si thai noodle soup, výborná, za 20 Bth, pivo na balkón a pohodička:-)

N: Tuto na juhu je veľa moslimov, takže sú tu mešity, úplne iná architektúra.
A manželka chlapíka, čo nás viezol mala normálne moslimskú šatku,ale našťastie nie cez tvár. Jo, a mala asi polročné decuľo, samozrejme, že bez sedačky, dokonca sedeli na prednom sedadle a decko sa jej vrtelo na rukách...
No oni fakt nič neriešia:-)))

6.3. - Krabi

Takže ďalší presun do bungalovu, kde strávime konečne vkuse štyri dni:-) Taká drevenica na koloch, čistá, štýlová, okolo exotický mini-lesík, akurát volá sa to "Lake side Bungalow" a to jazero je veľká prázdna jama...Neviem, aké s ňou majú plány, ale vyzeralo to dosť biedne...

Vybrali sme sa na pláž Ao Nang, je tu veľa turistov, ale taký "rodinnejší" štýl, more je úžasne teplé, slnko ukrutne páli. Na konci pláže je taká vyhliadka, kde žijú opičky a pre kúsok banánu vystrájajú rozličné kúsky.
Večer zase Mai Thai, na jedlo sme šli do reštauráie na pláži, jedli sme baracudu a ja kraba /čo iné sa može ochutnať v Krabi ...:-)))/ Jedlo úžasné...
Poprechádzali sme sa pozdĺž pobrežia, zaujímavé indivíduá z celého sveta...do bungalovu sme sa vrátili v pravý čas,pretože začalo liať, tropická hustá búrka, blesky...ale spalo sa super!
N: Konečne sme videli "naše" pláže v plnej gýčovej kráse :-)Tak sme sa tárali po brehu, zbierali mušle, fotili, voda po kolená asi 300 metrov, odliv...
Ubytko celkom v pohode, také jednoduché bungalovy, s telkou, ventilátorom, /večer tu je vždy búrka a klimča nám vobec nechýba/ kúpelňa v pohode, ošuntené slamené tapety, drevená podlaha.
Na pláž Mopharat Thara sa nám už nechcelo, bolo to tam také rozľahlé, nikde ani noha, voda plytká...tak me šli zase na a Ao-Nang, asi tak 3km, busom za 20-30 Bth, "busy" sú vlastne pick-upy s lavičkami, a fungujú na kyvadlovom princípe, takže sme stopovali...Peši to je asi tak na 20 minút, cestou vypustené jazero, boxerský štadión, pole s vyrúbanými palmami a nejaké smetisko :-) Je tam jediný velikánsky hotel, ktorý ešte nefunguje, volá sa Ayotaya a má strechy ako wat. Inak ubytka na našej ulici sú celkom lacné, do 600 Bth na noc, a sú celkom prázdne. Na pobreží Ao Nang je ale všetko plné, sú tam veľmi pekné hotelíky a domčeky, také malé, že ich pod palmami ani nevidieť.
Kúpili sme si dva výlety, takže keď sa večer zase strhla brutálna búrka, len sme sa modlili, aby z toho výletu niečo bolo...
/inak sme zistili, že keď si človek kúpi výlet aj s obedom, tak to vyjde lacnejšie ako “priama” linka loďkou /long-boat/ ...Akurát musíme dodržtať “program” výletu, ale dúfam, že to tak hrozné nebude:-)

7.3. - Krabi - Hong Island

Ráno sme naklusali na raňajky, ale babenka bola taká pomalá, že keď nám to konečne doniesla, vysmiaty borec už vytruboval pod terasou a vykrikoval Hong Island !!! /to bol názov ostrova, kam máme namierené / Tak sme za pochodu zhltli chleby a smutne kukli na nedopité kafe. Po-pick-up-ovali sme ostatných účastníkov zájazdu a vystúpili na brehu, kde čakali štosy lodiek . Prevzal nás taký 150cm vysoký /resp.nízky/ vyškerený Thajčík, rovné vlasy po ramená a vyzeral ako brat nášho slonovodiča. Nazvali sme ho "opička" .

Plavili sme sa okolo všelijakých "ostnatých" krasových ostrovov, v jednom bola taká malá jaskyňa, taký výklenok , v ňom nejaký kutloch z bambusu a slamy, rybárov nikde a opička hovorí: "Accomodation, 200 bath for night" Tak ja na to, či aj raňajky sú v cene...?

Asi po hodine sme dorazli k ostrovu, najprv sme vplávali do lagúny, ktorej vchod bol asi 5 metrov široký a lagúna vo vnútri asi ako futbalové ihrisko.Potom sme ostrov oboplávali a zakotvili na opačnej strane, kde je pláž s dvoma zálivmi, jedna je kotvište a druhá "šnorchlište". Konečne sme na seba narvali masky a šnorchle, ktoré vláčime tretí týždeň a bežali sme /doslova :-)/ do vody. Museli z nás mať fest srandu, akí sme nedočkaví:-)))
Ale "úkol zněl jasně", hľadá sa Nemo. Samozrejme, že Robo vyhral:-) Klaun je srandovná ryba, šmejdí okolo sasanky, nepohne sa od nej viac než na 30 centi. Keď sa k nej človek priblíži, tak nezdrhne ako každá normálna ryba, ale bojovne vypláve oproti a cerí zuby. A fakt má normálne také zuby jak kreslený Nemo:-) a krásne sa leskne, no je nádherný...
To sme museli vyzerať jak normálni pošahanci, lebo sme vždy jeden druhého tľapkali po chrbte a zúrivo ukazovali na Gilla, Flo, hviezdicu a ostaných "hrdinov" z rozprávky.

Boli tam aj krásne koraly, ale na moj vkus už boli dosť zničené...Ani sa nedivím, bo turistov tam bolo jak myší.. Keď sme už mali zmacerované končeky prstov, vyliezli sme na breh a dali sme si obed, ktorý už bol nachystaný na drevených stoloch pod palmami. Thajčík bol šikovný a všetko rýchlo pripravil. Najsamlepší bol ananás:-) Ešte sme obzreli tabule, ktoré zaujímavé rybičky máme hľadať...

Ďalšia zastávka bol Rai Island, tam sme videli tiež klauna, ale nie prúžkovaného, ale takého tmavooranžového, bolo tam ale veľa takých velikánskych čiernych ježkov. Pláž bola nádherná, taký trojuholník vybiehajúci do mora.
Ani som sa radšej nefotila, lebo som bola asi jediná osoba v celom Thajsku, ktorá sa kúpala v kraťasoch po kolená a tričku s rukávom:-) Vyzeralo to dosť nechutne, ale predstava, že mám zase celé telo červené, teplotu a bolí má každý centimeter zadku a chrbta, tak to radšej nech sa zo mňa všetci smejú a očumujú:-)
Domov sme prišli úplne zmorení, sprchli sme zo seba každý kilo soli a vyrazili do civiliácie.
Samozrejme tradičný Mai Thai /v preklade thajský hodváb/ - v Happy Hour zlacnený zo 160 Bth na 100.Domov sme prišli už okolo 20:00, zase sme to stihli, kým začala búrka.

8.3. Výlet na štyri ostrovy

Dnes sme našťastie raňajky stihli, zase klasický scénar, vysmiaty Thajec, stretko na brehu, nalodenie, cesta...Výlet má názov 4 islands, tak dúfam, že to bude dobrééééé:-)

Prvý ostrov Phra Nang, nič moc, plytká pláž, kúpať sa nám nechcelo, tak sme sa len prešli a závistlivo pozerali za plot, kde pozdĺž celého pobrežia boli súkromné luxusné rezorty, vyzerali, že sú úplne prázdne, sem tam nejaký domorodec "udržiaval" záhradu. Na konci pláže bola nejaká jaskyňa s tradičným thajským náboženským itinerárom / voňavé jazmínové girlandy, vonné tyčinky a všakovaké farebné kusy látok.

Ďalší ostrov Chicken Island, dávnejšie ho volali Hammer Island, fotografická pauza, potom zakotvenie asi 100m od brehu a "open -water" šnorchľovanie. Pár ľudí zostalo na loďke a hádzalo chleby do vody, takže sme mali masáž thajskými rybami. Pár xichtov na lodi sa tvárilo tak znudene, že som čakala, kedy vytiahnu laptop a začnú pracovať.
Ryby boli nádherné..."Gilkovia", žlté prúžkované ryby, ale aj veľké ryby, asi ako kapor, ale tyrkysovo-zelený...tých tam bolo asi milión.A jedna sasanka s piatimi prúžkovanými klaunami.Títo ale boli hlbšie, tak mi až v ušiach zaľahlo, kým som k nim doplávala.

Ďalšie dve zastávky Tub Island a Poda Island, dva ostrovy, spojené “pešou zónou”.
Tu sa nedalo šnorchľovať, tak som chvíľu šmejdila s maskou, rybičky tam boli krásne, ale koraly žiadne, kolená som si odierala o dno, tak som sa šla radšej vorvaniť na breh.

Robo furt lietal s foťákom... Akurát aj tutok budú asi všetky fotky rovnaké:-)
Večer klasika, Mai Thai, sedeli sme na terase nášho obľúbeného baru, dnes ale búrka prišla nejak skoro, tak sme hodili druhé kolo, ale bolo jasné, že pršať bude minimálne do rána, takže suchí domov neprídeme...Tak sme vyšprintovali k najbližšiemu tuktukovi, ale boli sme mokrí do nitky v priebehu dva a pol sekundy :-) Rehotali sme sa jak kone a domorodci z nás tiež... / ale dáždnik sa mi fakt kupovať nechcelo:-)/ Pár ľudí nádejne postávalo pod stánkami alebo pod pergolami, ale oni skoro pochopia, že to nieje prehánka...Aspoň vieme, ako to tam vyzerá, keď sú monzúny a prší niekoľko dní vkuse...
Nám to ale našťastie každý večer prišlo srandovné a rehlili sme sa jak malé deti.

R: Večer pohoda, čítame knižky, pijeme pivo, pršalo len tri hodiny.Tuk-tuk, čo nás viezol, bol len taká motorka s bočným vozíkom, chlapík urobil protidažďovú úpravu, spustil zo strechy vozíka igelitové okná, tak sme šli motorkou s igelitovým skleníkom :-)))

9.3. - Krabi

Pohľad na našu pláž z lode:

Ráno sme vstali trochu neskor, dnes nás čaká len váľanie sa na pláži. Tety masérky nám dali lehátka, rohož na opaľovanie, a to sme im povedali, že masáž nechceme. /Nika je šteklivá :-)/
Tak sme si od nich aspoň kúpili pivo a dostali k nemu ananás a melón zadarmo...
Ale sú zlatí tí Thajci !!!
Čítali sme, popíjali, mrožli vo vode... Poobede bol odliv, takže bolo po plávaní, šli sme asi 400 metrov a voda po pás, malé vlny... Stihli sme aj telefonicky zarezervovat izbu v našom guesthouse v Bagkoku.
Večer klasický scénar, jedlo, Mai Thai, búrka:-) Po ceste domov sme zapadli ešte v jednom bare, páčilo sa nám tam, lebo sa tam dalo ležať v bambusových "domčekoch" :-)

10.3. Bangkok – časť tretia

Ráno zbalené,raňajky, Toyota na letisko v Krabi, malé, ale moderné. Let Air Asia, trval 1hod 20 min. Cesta do guesthousu bola bezproblévá, keďže sme šli naisto:-)
Dnes voľný program, takže sprcha na izbe, večera, prechádzka na Khao San Road, kde sme zase odolávali tlaku krajčírov, pradavačom a ping-pongárov:-) /to ani nechcite vedieť, čo tie slečny s tými loptičkami robia :-)))/
Večer sme si dali jedlo v stánku, a bolo ešte lepšie, než v reštaurácii, za oboch 70 Bth. Ja som mal Thai noodle soup a Nika green curry. Zajtra sem prídeme znova!
Už sme fakt otrlí a zjeme čokoľvek a kdekoľvek, hygiena nám je už totálne ukradnutá :-))

P.S.Dnes som videl super lady boya, predával v stánku a ja som nemal foťák!
N: Hej, a jeden nás obsluhoval, mal namaľované pery, nagelované vlasy, biele tričko bez rukávov, vzadu vystrihnuté kvetinky a na krku velikánske zelené korále! A ten jeho ladný pohyb sa ani opísať nedá:-)
Kúpili sme si výlet do Damnoen Saduak /floating maket/, tak uvidíme...

11.3. Damnoen Saduak

Po raňajkách sme čakali na mikrobus, a Niku nejak bolelo brucho, tak sme už mysleli, že nikam nepojdeme. Našťastie ju to potom prešlo./ no jo, to čili a kari :-)))/
Po asi 90 min.ceste nás šupli do loďky aa povozili nás v kanáloch medzi domami. Na Floating market sme sa nechali strhnúť davom , nasadli na pádlovací čln a vysolili nehoráznych 150 Bth za jedného, asi 15 minút cesty!!! /Pre porovnanie, za rovnako dlhú cestu sme v Bangkoku dali 18 Bth!/
Vozili nás pomedzi stánky, kde predávali zase chronicky známy tovar, ako v celom Thajsku...jediné, čo stálo zato, boli plávajúce kuchyne s "online" prípravou jedla.

Inak samé predražené suvenýry. Napr. za vejár pýtali asi 5x viac než v Chiang Mai. Celkovo sme boli sklamaní, ale podľa očakávania a z počutia sme už vedeli, že to nemá už nič spoločné s tradičnými trhmi s korením, ovocím a domácimi remeselnými výrobkami. A tie davy..fuj!

Cestou naspäť sme sa zastavili v nejakom skanzene,bola tam aj hadia šou, ale tej sme sa nezúčastnili. Prešli sme sa po okolí, aj tam bolo našťastie čo fotiť...

Do Bangkoku sme prišli asi o 13.00, dali sme si obed a vyrazili loďou na Wat Arun, ktorý sme videli pred dvoma týždňami, ale potme. Bol krásny, vyzerá, akokeby niekto rozbil dve tony porcelánových tanierov a potom ich neliepal na vežičky.
Stretli sme tu Ostravákov, tak sme sa smiali, že ich tuk-tukár odviezol do zlatníctva:-) Jo a hneď na letisku ich zlanárili do hotelu, ktorý bol drahší než náš a ďaleko od centra...

Večer sme sa prechádzali, chceli sme si kúpiť thajskú kuchárku. V jednom kníhkupectve sme sa tak naštvali, lebo všetky knihy mali obalené v celofáne a nechceli nám ich rozbaliť a ukázať...Nakoniec sme ale našli rozumného predajcu a tešili sa, ako budeme doma kuchtiť.
N: Ja som celý večer nadávala sebe, že som si nenechala urobiť afro účes hneď na začiatku a potom som nadávala Robkovi, že si v Chiang Mai nespravil kurz thajskej kuchyne, lebo tam stál “brutálnych” 600 Bth. V Bangkoku stál dvakrát viac.
Zašli sme aj ku "Kráľovskému Poľu", ale je to len rozbagrovaná, špinavá plošina pred Palácom, kde sa konajú demonštrácie, parkujú autá a občas povaľujú spoločensky unavené indivídua.
Večer sme zaľahli a v momente sme chrápali :-) Neviem, k čomu sú tu telky:-)

12.3. Bangkok časť posledná...

Ach jo, posledný deň :-(((
Ranné balenie už bolo trošku depresívnejšie, ako po iné dni, ale aspoň sa máme doma na koho tešiť...:-)
Batožinu sme zase šmarili pod schody na recepcii a vyrazili len tak k Palácu, nejak sa nám už nechcelo vymýšľať nejaké turistické vylomeniny.
Prešli sme okolo Národného múzea, ale vstupné tam bolo cez 300 Bth, a aj tak sa nám už veľmi nechcelo...

Zaujímavý bol Wat Mahathat, samotný Wat síce nijak extra, ale je významným budhistickým cetrom a vedľa je trh s tradičnými amuletmi. Thajci ich nosia skoro všetci, najdrahšie sú také, ktoré vyhotovili mnísi, alebo boli "svedkom" nejakej výnimočnej udalosti, to potom majú cenu aj niekoľko tisíc Bth. Tie obyčajné sú napríklad z mastenca, vyobrazujú rozličné podobizne Budhu, líšia sa tvárou, konštitúciou tela, polohou tela, a tak...Majú ich utesnené v takom obale z plexiskla, v tvare prívesku. Niektorí borci nosia aj po 5 amuletov okolo krku, sú riadne poverčiví :-)
Ak nejaký Thajec prežije nešťastie, prvé, čo ľudí zaujíma je, aký mal amulet :-)
Asi 5 hodín sme vegetili /ležali/ v troch roznych reštauráciach, čítali knižku a vypili asi štyri ovocné šejky, dočítavali knižky, dopísali denník ...
Cesta domov bola síce úmorná, ale čo už...

Najviac nás sklamalo počasie v Prahe, ktoré bolo po troch týždňoch úplne rovnaké, ako keď sme odchádzali...Dážď, zima, hnusne. Chlapík na letisku povedal, takto bolo posledný mesiac vkuse...
R: V Prahe, ked sme vystupili z lietadla Viedeň – Praha, tak nás stopol colník so slovami: "Dobrý den, vy jsme přileteli z Bangkoku? " Je to jasné, niekto nas bonzol :)) Hľadali koraly a tovar nad 450 euro, kvoli clu.. Oskenoval nam batohy, kukol na moj Nikon a spýtal sa ma, že kde som ho kúpil.. Ja uz som zaň raz clo platil, keď mi priletel z USA...a nemalé :-) Našťastie si nevšimol , že bol Made in Thailand...asi by som mu musel vysvetľovať, že v Thajsku sa vyrába skoro všetko...:)).. Tak ma napadlo, ako by sa asi tváril, keby naňho kukala kobra zo Snake Whisky z Laosu ....

N: Čo dodať na záver...ani nemám slov...Thajsko je nádherné, ľudia su úžasní, milí, usmievaví, jedlo je vynikajúce, všetko je lacné...Dúfam, že sa ešte do týchto končín niekedy dostanem, stojí to zato!!!

Ešte pár praktických informácii o cene:

výdaje: letenky: 19 000 kč na osobu
víza
očkovanie proti brušnému týfu, antimalariká :3000 kč
Airport expres na Khao San: 150 Bth na osobu
dvojložková izba v Bangkoku /***/ : 520 Bth s ventilátorom, 620 Bth s
A/C/ v Chiang Mai ešte lacnejšie/
Tuk-Tuk: 40-100 Bth, najlacnejšie v Bangkoku , taxík len o trochu drahší
jedna jazda loďou /nezávislý počet zastávok/ :13 Bth,na druhý breh 3 Bth

vstupné :Kráľovský Palác 350 Bth /platí aj do zámku Vimanmek/
Waty: priemerne 50 Bth
národný park Erawan:200 Bth
Tiger Temple: 500 Bth

pohľadnica 5-6 Bth /kus, poštovné do Európy cca 20 Bth/kus
nočný lehátkový vlak z Bangkoku do chiang Mai cca 700 Bth

výlety:

zo Chiang Mai: mikrobusom, jazda na slonoch, vodopád, rafting na bambusových pltiach, obed, návšteva dedinky Karenov, odvoz : 1200 Bth /os

z Chiang Mai : zastávka teplý prameň, biely chrám, Zlatý trojuholník, plavba loďou po Mekongu, návšteva Laoského ostrova, obed, brána do Myanmaru, dedinka Karenov a dlhokrkých žien:1800 Bth /os

z Krabi: ostrov Hong Island,lagúna, šnorchľovanie, obed, ešte jeden ostrov: 750 Bth/os

z Krabi: plavba na 4 ostrovy, s miniobedom: 400Bth/os
/samoizrejme všetko je možné absolvovatť po vlastnej osi, človek sa dorozumie, autobusy chodia, je treba ale počítať, že to bude trvať značne dlhšie.../

jedlo:

na ulici /výborné!!!/ :30 - 40 Bth, v reštaurácii 70-180 Bth
šejk z ovocia 35-45 Bth
pivo v obchode 40-50 Bth, v reštaurácii aj 80 -120 Bth /najlepšie a najdrahšie je Singha/
0,5 l voda v plastikovej fľaši v obchode 5-7 Bth

suveníry:

ručne tkané šatky od dlhokrkých žien :100 Bth
kravata z thajského hodvábu :100 Bth
ručne maľovaný vejár 35 Bth, slnečník 150 Bth /podľa veľkosti/
koreniny /šafrán, kari, lemongrass/ 120 Bth za sáčok /dosť veľký/
etno kabelky 400-1000 Bth
Ray-Beny “fejky” 200 Bth
etno košeľa 170 Bth

Paríž za 3 dni

2009-03-30T23:42:00.003-07:00

Paríž za 3 dni / 14.9. – 17.9.2006/

Štvrtok:

Večer: vyhliadková cesta po nočnej Paríži, ale nič moc..…všade zápchy, jediné , čo stálo zato , boli opera Garnier, La Fayette, tam už sme za vidna ani nešl...
Nočná Champs Elyseés tiež nič moc, taká veľká Stodolní ulice...Sprievodkyňa sa rozplývala, že najkrajší bulvár na svete, ale mňa to teda nejak nenadchlo. Je pravda, že keby som si tam kúpila vuittonku, hneď by sa mi to zdalo krajšie !
/Robko, nexichti sa!/ V noci sú najkrajšie Eifelovka a Víťazný oblúk.

Ubytovanie v dvojhviezdičkovom hotelíku v štvrti Montmartr / bývalá dedinka na kopčeku, neskor štvrť bohémov a nočných klubov / Na vrchu je biela bazilika Sacre-Coeur./
Hneď za rohom od nášho hotelíku bol Mouline Rouge, ale to bol len taký trapný pajzel, s gýčovým mlynom na streche. V malej reštaurácii na ulici sme si dali večeru, vínko a zaľahli do postele, nech máme dosť síl do náročného dňa.

Piatok:
Po raňajkách sme naskočili do busu, cesta do Versailles trvala asi hodinu, takže sme tam dorazili okolo deviatej, zraz a cestu späť sme mali plánovaný na 13.00. Na veľkej plošine / parkovisku pred zámkom/ pobehovali černosi, ktorí predávali pohľadnice a nepotrebné somariny, napríklad lietajúceho plastového vtáčika...
Keď zistili, že sme "Česi", tak jeden začal kričať „za dva“ , to ako eura, a druhý že: „ podívej, koukám, podívej , koukám !“, tak sme sa z toho rehlili ešte pol hodiny./
Vstupné: 13,50 E

Zámok je menší, než som si predstavoval, ale záhrady su strašne veľké, na druhý koniec parku trvá cesta rýchlym krokom asi hodinu a pol. Tak sme vyfasovali mapku a celí nažhavení sme sa pustili do prehliadky. Hneď pri vchode vpravo / s kopulovitou strechou/ je kaplnka, v ktorej je organ nad oltárom / pretože na mieste, kde by mal byť, je „lóža“ pre panstvo, v dlhých chodbách sú sochy a obrazy, všetky salóny sú celé otapetované látkovými vyšívanými tapetami a čipkami / o nábytku ani nehovorím/. Nábytok bol vraj v zime potiahnutý zamatom a v lete hodvábom, teraz sú tam skoro všetko hodvábne.
Salóny sú „tematické“ : venušin, marsu, salón vojny a mieru je po oboch stranách zrkadlovej siene. Všade samé obrazy a maľby na stenách, priemerná veľkosť obrazu - 10 metrov...:-)

Zrkadlová sieň sa rekonštruovala, stredná časť bola pod pláteným tunelom, takže sa celkovo zdala oveľa menšia...Škoda...
Inak je 75 m dlhá a 10 m široká, na jednej stene je 17 okien a oproti 17 zrkadiel. Zrkadlá sú povodné, po strop, zložené asi z polmetrových štvorcov, v tej dobe najväčšie, aké sa vyrábali. Niektoré boli fest začmudené. Zlaté sochy po stranách neboli, takže nič moc.

Mne sa teda viac páčila opera, taká malá, ale celá / od podlahy, balkóny, až po strop/ bola potiahnutá bordovým ošunteným zamatom, všadé zlaté ozdoby a tak. Voňalo to tam jak vo vítkovickom sekáči. Ďalej komnaty jednotlivých „dvoranov“, stráže, „ atakdále“ .

Ako som už spomínala, zíhrady sú rozľahlé...My sme sa len tak pomaly prechádzali, hodili fotku pred fontánou so žabami, ďalšia krásna fontána – Apolónova je pred „krížovým jazerom“, v prostriedku je konský záprah, ako sa vynára z vody, fakt krásna.

Na koniec parku som by som sa ani nedoplazila, /na ospravedlnenie, som v siedmom mesiaci :-)/ takže sme to strihli šikmo ku Grand Trianon , je veľmi pekný, celkom malý, s ružového mramoru a na zemi je šachovnicová dlažba. Je to zámoček, kam si chodil panovník „oddýchnuť“ od dvornej etikety, to znamená chlastať a hýriť so ženami.
Petit Trianon je úplne maličký, patril Márii Antoinette, do vnútra bolo zvlášť vstupné, ale nebol čas ani na priľahlé záhrady, ktoré podľa obrázkov vyzerali tiež dosť veľké...Keďže mlha bola horšia len v Londýne a fotky hnusné, kúpili sme si knižku. Tak.
Pred zámkom sme hodili kafé + miestnu toaletu. / Robkovi dnešný deň asi pripadal ako exkurzia po versaillských záchodoch .../

Cestou späť sme sa zastavili v modernej štvrti Le Défense, kde sú krásne sklenené mrakodrapy podivných tvarov. Najznámejšia je Grande Arche z bieleho carrarského mramoru, ktorá je tak veľká, že by do nej vošiel Notre Dame. /šírka 106 m, výška 110m/ Stojí v jednej línii s Víťazným oblúkom a nádvorím Louvru.

Tak sme sa tam len trochu potárali, na obchody nebol čas, kúpili sme len bagetu, paradajky, víno a camembert, bol výborný…
Na hotel sme dorazili až o šistej večer, takže už sa toho nedalo veľa stihnúť, jediné múzeum, ktoré bolo otvorené do 21.00, bolo moderné múzeum v Pompiduoovom centre, tak sme sa tam vybrali metrom. Je to budova, kde všetky potrubia vedú po vonkajšom povrchu budovy / vzduchotechnika,atď.../

Kúpili sme si za 25 E 2-dňový lístok do múzeí / v piatok večer/ a naivne sme si mysleli, že platí do nedele večera. Z omylu nás vyviedol návod, kde bolo napísané, že platí na 2 dátumy, nie na 48 hodín…No des, tak sme nadávali na frantíkov.Ale sme ich ojebabrali, lebo v nedeľu sme prepísali dátum.

V modernom múzeu nič moc / to Tate modern v Londýne bola stokrát lepšia/ Boli tam nejaké Picassove náčrty, "Kennedica" od Warhola, pár čudesných obrazov cez celú stenu. Vedľa múzea je krásna moderná fontána s takými farebnými kreatúrkami, ktoré sa točia. Ďalej sme metrom na námestie Bastily, Bastila už ale neexistuje, je tam len stĺp. Na námestí je krásna oválna sklenená budova novej, modernej opery.

Dali sme si kafčo za styri euroše a šli na zastávku Charles Etoile / hviezda/ - na Víťazný oblúk. Nebola tam veľká fronta, ale hneď , keď videli moje brucho, poslali ma na výťah. Hore sme sa pozreli len tak „informačne“ na Champ E., bola hmla, takže Eifelovka a Grand A. ani náhodou… /vstupné na oblúk 6,5 E / aj tu platil museum pass.
Na hotel sme sa doplazili úplne hotoví…
Inak parížske metro úplný humus, hlučné, preplnené, špinavé, fuj! A absolútne nedýchateľný vzduch. Našťastie bolo celkom prehľadné, je tam asi 13 trás.
Na hoteli sme scucali vínko a spali sme už v sprche...

Sobota:

Ráno budíček 7.15, na raňajky každý deň to isté – 2 kroisanty, džem, syr, kafčo a džús.Vonku bola zase hmla, takže sme zrušili eifelovku a prehodili plán, vybrali sme sa metrom na Ile de la Cité, ostrovček na Seine. Je tam najstarší most v Paríži, Pont Neuf /r.1606/, v trojuholníkovom zelenom námestíčku / Vert Galant/ sme chvíľu posedeli, je tam socha koňa s niekým , prešli sme okolo Justičného paláca a chceli sme vidieť Sainte Chapelle zvnútra, sú tam staré gotické vitrážne okná, / z 13.st./ ale bolo zavreté.../tento víkend je jediný v roku, keď sú sprístupnené štátne budovy, takže všade bolo plno ľudí/

Tak sme šli aspoň do Conciergerie, kam nám platil muzeum Pass, nakoniec to bolo zadara, ale nebola sprístupnená celá, čo nás zase naštvalo.Je to staré väzenie, kde „pobývala“ M.Antoinetta, Roberspiere, a tak. Zvonku vyzerá zaujímavejšie.

Úplne znechutení sme došli do Notre Damme, vo vnútri boli také davy, že sme to len rýchlo prebehli, Robkovi sa ani nechcelo ísť na vežu, boli by super fotky, keby nebola nulová viditeľnosť...Nakukli sme do Crypte Archeolog. – celkom zachovalé zbytky základov z nejakej predpotopnej doby v podzemí pred katedrálou. /Hlavná časť stavby bola začatá už v roku 1163, preto sa na chráme vystriedali slohy gotické i románske/
/Na Seine je ešte jeden ostrovček – Ile st.Louis, kde sú drahé domy, bývajú tam vraj boháči/

Rýchlo sme naskočili na metro, smer múzeum Picasso. Je to v trojposchodovom dome / bývalého vyberača daní/, je tam toho strašne veľa,člověk by nechápal, koľko toho Picasso vyplodil. Okrem normálnych obrazov tam boli aj také velikánske , cez celú stenu, sochy, skice…

Ledva sme za sebou ťahali nohy k metru, stanica Louvre chodbami vyústi rovno pred spojené pyramídy – osvetlená obrátená veľká zhora a kamenná malá zdola. Potom sme prešli k ďalšej, ktorá tvorí vlastne strechu hlavného vchodu, sú tam zhora veľké schody a chodby sa rozvetvujú do troch krídel : Denon, Richelieu a Sully. / do Sully sme sa už nedopracovali... /

Denon je vpravo, sú tam slávne obrazy, Mona Lisa, pred ktorou je zábradlie a plno ľudí, veľa francúzskych maliarov, ktorých ani nepoznám,v dolných poschodiach je plno antických soch, a dvaja Michelangelovi otroci. V Richelieu sú obrazy holandské, atď, Rembrandt, Důrer, sochy v dolných dvoch prepojených poschodiach. Tak jedno krídlo na jeden deň, my sme tam boli brutálne 3 hodiny na všetko.

Na Louvre naväzuje Oblúk, na ktorom sú kopie koníkov z chrámu sv. Marka v benátkach, potom záhrady Tuileries, ktoré končia na Place de la Concorde
/ Námestie Svornosti/, kde sú fontánky a obelisk z Luxoru. / 23 metrový, z r. 1300 p.n.l/ Akurát to hyzdia dopravné kalamity, ktoré to všetko obkolesujú ...no des.
My sme ale záhrady už nezvládali, tak sme to strihli na námestie metrom.
Keďže sme mali 2-dňový vstup do múzeí, tak sme to chceli využiť a preletieť aj Orangeriu, malinké múzeum, ale s veľkými obrazmi: sú tam „leknové“ výtvory od Moneta, krásne vyniknú v oválnych miestnostiach. Akurát to tento víkend bolo zadara, takže fronta pred múzeom bola asi 100 metrov dlhá.Tak sme sa vpredu spýtali, či nás pustia, ja som vyvalila pupek a bolo. Okrem Moneta je tam aj pár obrazov od Renoira a nejakých impresionistov.

To bol náš definitívny koniec, takže som sa ledva dovliekla na hotel, po sprche sme dali 2 hoďky šlofíka. O osmej večer ma už Robko ťahal na lodičky...
Cesta metrom bola dlhá, 2x prestup, tak sme to stihli na poslednú chvíľu, už sa nám ušli miesta len na dolnej palube. Medzi osmou a deviatou je dobrý čas na cestu loďou, lebo pred deviatou sa v septembri stmieva, a to sa akurát plaví okolo blikajúcej Eifelovky. Cez deň je veža taká normálna, ale v noci je fakt nádherná, vyzerá jak zo zlatej pavučiny. Okružná plavba začínala okolo Ilé de Cité , potom speť okolo Sochy Slobody / taká maličká/ a popod Eifelovku. V noci už bola fest zima, tak sme sa len prešli po dolnej časti Champs-Elýseés , mrkli vysvietený Grand Palace. /budova zo skla a ocele, postavená r. 1900 k svetovej výstave/Tak to bol záver dnešného dňa, na večeru sme sa zmohli kúpiť si fast food u číňana, aj to sme si vzali na izbu.Spali sme jak dve drevá a tajne dúfali, že aspoň posledný deň bude pekne a slnečno.

Nedeľa:

Ráno spŕška nadávok na hmlu, pobaliť veci, hodiť ich na recepciu...smer Múzeum Orsay, ktoré je zaujímavé tým, že je v bývalej budove vlakového nádražia.

V centre je veľká prepojená hala cez 3 poschodia, nad vchodom sú nádherné veľké hodiny. Dookola sú jednotlivé miestnosti s obrazmi.
V dolnom poschodí sú impresionisti a preimpresionisti, stredné symbolisti a moderna, ale to sme už len preleteli, . Je tam aj najväčšia zbierka Van Goghových obrazov po Amsterdame, fakt nádherné, izbička, dva autoportréty, Dr.Gauchet a tak./ Boli tam aj Gaugin, Manet, Monet, Cezanne, Degas, Gauguin, Renoir, Pissaro, Klimt, Delacroix, Millet… Keďže sme mali za 3 dni len vetchých 200 fotiek, tak sme fotili obrazy. Z balkóna je pekný výhľad na Louvre, ale žiaľbohu nemožem povedať, že „viz foto“

Po troch hodinách bol Robko úplne „vyřízený„ a násilím ma vyvliekol von. Tak sme hodili posledný bod programu, Eifelovku...akurát po ceste mal moj močový mechúr zase krízu, tak som úplne červená vletela do prvej kaviarne, keď ma uvidel čašník, ako sa bezradne obzerám po miestnosti, tak bez slova ukázal prstom na záchod...

Konečne sme dorazili pod vežu, výťah je pod dvoma "nohami", tak sme si jednu vybrali, a Robko ma zase / ako vždy/ tlačil dopredu, že "ukáž brucho!"
No obišli sme len dvojhodinovú frontu na lístky a mysleli si, že paráda...ale zrada bola v tom, že ďalšia bola vo vnútri na výťah, ktorý šiel len do druhého poschodia, tretia fronta na druhý výťah a štvrtá na výťah dole... Keby som toto vedela, tak ma tam nikto nedostane…a za pekného počasia, tam človek musí prečkať tak 5-6 hodín…no des. Hore sme sa akurát presvedčili, že fakt neni nič vidieť . Akurát sme si pozreli miesta, ktoré sme nestihli prejsť – hlavne ľavý breh Seiny – Invalidovňu, Panteón, ale na Sorbonnu a Luxemburské záhrady už nebolo vidieť. Urobili sme pár "mliečnych" fotiek a pomaly sme sa vliekli na hotel.

Zo zúfalstva sme si v stánku kúpili asi 10 pohľadníc, nech vieme , ako by mali vyzerať naše fotky.
Před hotelom sme si sadli u číňana na jedlo, 14 eurošov, ludry jedne…
Na letisku sme zažili ďalší šok, terminál úplne drsný...keď sme prešli pasovou kontrolu, tak sme zistili, že náš let začnú odbavovať až za hodinu /nevybavujú dva lety naraz/ Tak sme sa motali po obchodoch s batožinou, no haluz. Po odbavení ďalší šok..."čakáreň" jak akvárko, žiadne obchody, ale ani žiaden záchod!!! A asi 30 stupňov a dusno, lietadlo meškalo...Som si pripadala jak v Jerevane, nie jak v Paríži… / možno aj v Jerevane to majú lepšie, aby som im nekrivdila/

Čo dodať záverom...No krásne mesto, ale asi by to chcelo romantickejšie počasie:-)

Chorvátsko, Benátky /Croatia, Venetia/

2009-03-30T23:42:00.001-07:00

Mapa Dubrovniku - Staré mesto

Dubrovnik - fotky

Vľavo Rolandov stĺp z r.1418, vpravo most zo starého mesta.

Hradby

Vpravo námestie Luža, veža s hodinami - Gradski zvonik

Veľký Zaton - krásná pláž ďaleko od dedinky

Vľavo dedinka Mimice pri Omiši, vpravo Veľký Zaton

Nádherné Benátky - most Rialto

Vľavo námestie sv.Marka, vpravo kostol Santa Maria della Salute

Všade veľa nádherných mostov, vpravo Puente de los Suspiros

Londýn za 5 dní

2009-03-30T23:41:00.003-07:00

začiatok cesty:pondelok 4.7.2005 o 12.00, vlak Ostrava - Brno, bus na letisko Tuřany Brno, lietadlo Brno-Londýn, Ryanair, vlak Stansted-Liverpool st., metro Liverpool st. - Great Portland st.

ubytovanie:International Student Hostel - / ISH / - 18 libier na noc
príchod na hostel 21.45 + prechádzka nočnou Oxford street + Tottenham court

1.Utorok

N:
Budíček 7.00, raňajky za 2,25 libr./v cene/
Vyrazili sme na Picadilly Circus, je to celkom malé preplnené miesto s okrúhlou fontánou s malým anjelom, na budovách sú veľké svetelné reklamy TDK a Coly. Zbieha sa tam 7 veľkých ciesy, samý smog a hluk.

Počasie bolo hrozné, husté mračná, občas mrholilo, vždy sme sa striasli, keď okolo nás prebehla domorodkyňa vo vietnamkách. Až teraz som pochopila, že oblečenie svetrík+ šál +sukňa + vysoké čižmy je možné vidieť aj na ulici, nielen v časopise...
Prvý náš cieľ bol Buckingham, ku ktorému vedie cesta The Mall, lemovaná anglickými vlajkami, stretli sme tam veľa policajtov na koni.Palác pravdupovediac nieje nejak zvlášť impozantný, pred ním je kruhový objazd s pomníkom Queen Victoria Memorial uprostred, kde si mama sadla na schody. /Nechcelo sa jej s nami hodinu čakať pri plote na výmenu stráží./

Ja som sedela na obrubníku pri ohrade, postupne sa na mňa priliepali vrstvy turistov, keď to konečne o 11.30 vypuklo. Z periférie od pomníka Queen Victoria som začula hudbu orchestra a po chvíli nabehla banda "huňošov" z jednej strany, potom zase z opačnej a vpochodovali bočnými bránami pred palác. Robili teda riadny rámus…
Potom pridupotala zase tretia banda / tí už teda nemali žiadne nástroje, iba vlajky / a začali kontrolovať tím ostatným uniformy, skúšali, či zvoní zvonček v búdke, potom im dávali tristotisíc všelijakých pokynov, asi po hodine stovka huňošov dospela k tomu, že vymenili tých dvoch nešťastníkov v búdkach ...
Práve, keď sa spustil neskutočne hustý dážď, celá ceremónia vyvrcholila tým, že sa všetci „huňoši“ vyrojili do sprievodu okolo sochy a odrezali nám cestu…Nemohli sme sa skryť ä zmokli sme do nitky …

Cez St.James park sme prešli okolo jazera /boli tam kačky, holuby, pelikány, labute, aj čierne, veveričky a iné potvory..../k Westminster Abbey. Dnu sme nešli, vstupné bolo až 8 libier.
Vo Westminstri sa ženili a vydávali, korunovali, pochovávali /a neviem čo všetko ešte/ členovia kráľovskej rodiny.
Je velikánsky, bočná brána je skoro rovnako veľká ako predný vchod, ktorý je krásne zdobený...

Prešli sme okolo Parlamentu, po jeho pravej strane až ku Temži a mostom Lambeth bridge na druhú stranu. Vycvakali sme pár fotiek Big Bena a Victoria Tower / na opačnej strane/, zo všetkých strán, až na nás doľahol hlad, tak sme si dali vysokovýživnú stravu v Mc.Donalde pod London Eye a ticho závideli ľuďom, ktorí boli úplne hore...Kabínky sú veľké ako izba, oválné, skoro celé zo skla. Vstupné 10 libier nás ani tak neodradilo, ale tá fronta na 3 hodiny !!! ...

Cez Westmister bridge sme šli naspäť na druhú stranu a busom na Trafalgar square /v tej rýchlosti sme aj zabudli mrknúť na Downing street/. K našej smole sa na námestí práve chystali oslavy pridelenia Olympijských hier na rok 2012, takže tam boli všehovšudy dve veľkoplošné obrazovky, jedna tribúna, asi sto prenosových vozov a samé dráty.

Trafalgar sq. je pomerne veľké, v dolnej časti vedie cesta k Temži, je odtiaľ vidieť aj Big Bena,smerom k Buckingham Palace je Admirality Arch - krásna brána s anglickými vlajkami k The Mall, v prostriedku sú dve fontány v tvare štvorlístka a nad tým všetkým panuje Nelson Column / stĺp je fakt vysoký /

V hornej časti je National Gallery , ktorá mala, ako inak, vpredu lešenie...Keďže zase to vyzeralo na dážď, utekali sme hneď do galérie....ešteže je zadarmo!

/P.S.1: Londýnsky turista musí mať v pláne na každý deň minimálne jedno múzeum, aby v ňom prečkal dážď a nestrácal čas!.../
/PS 2:V každom múzeu si najprv vyzdvihnúť mapku,alebo aspoň pozrieť nákres na stene - aby človek neminul tie najlepšie veci, a hlavne, aby šiel všade...múzeá majú veľa zákutí a poschodí, skoro všetky sú tak na pol dňa..../

Takže sme preleteli všetky sekcie a našli si tie najznámejšie veci od Da Vinciho, Van Gogha, Rembrandta, Renoira, Moneta.atď....Michelangelo tam nebol... Už sme skoro nevládali, takže v každej druhej miestosti sme sedeli na lavičke a tvárili sa, že tomu rozumieme....
Po tomto kultúrnom šoku sme šli na hotel, dali sme si salmonelový šalát a vyrazili vychutnať nočnú Oxford street, motali sme sa skoro do polnoci, pretože sme prechádzali cez Soho a skončili až na Picadilly.... Soho je celkom fajn, nie je až také veľké, ako som si myslela,a nevyzeralo ani nejak nebezpečne, uličky boli tesné a preplnené, ľudia tam napríklad úplne v pohode pijú pivo na stojaka pred barom ... /neviem, či sa vo vnútri nesmelo fajčiť, alebo to bolo plné.../
Zapichli sme do postele, večer som sa ešte pýtala tých dvoch , čo sa im najviac páčilo, tak mame parlament a Robko, že veverička....Mama rozumela, že holá riťka....

Robko: Výmena stráží bola veľkolepá, zmokli jak myši, ale videli sme všetko!
Prešli sme sa parkom k Westminstru a Perlamentu. Navštívili sme National Gallery, prebudil sa vo mne pocit neznalosti umenia, tak som si kúpil knihu o najlepších obrazoch galérie…
Večer sme sa šli s Nikou prejsť na Oxford street, centra obchodov. Cestu sme si skrátili cez Soho, kde sme okrem pár bordelov nič zaujímavé nevideli….Večer sme pojedli Tesco šalát a šli spať….

2. Streda

Nika:
Ráno sme si zase dali plnotučné čokoládové lupáky, nastúpili na Trafalgare na bus č.15 smer St.Paul Cathedral. Zase bolo pod mrakom.Obišli sme dokola celú katedrálu, samozrejme z hlavnej strany lešenie....

Od katedrály sme šli priamo k Temži, kde je zaujímavý Millenium bridge, hneď oproti galéria moderného umenia -Tate Gallery, ktorú sme nemohli vynechať...admission free... Je to veľká jednoduchá, tehličková hranatá budova, s veľmi vysokým stĺpom, či čo to je, má asi 6 poschodí, niektoré výstavy sú platené, teraz to bola napr.Frida Kahlo. Strávili sme tam asi 3 hodiny, a to sme len behali z miestnosti do miestnosti...Pozreli sme si Warhola - Marilyn, je zložená z farebných štvorcov vpravo a čiernobielych vľavo - ako život a smrť, či čo... jednotlivé obrázky sú maľované zvlášť /každá má inak kontúry tváre/, ďalej si spomínam na Jackie Kennedy - červená pred smrťou Kennedyho a fialová po nej...Bol tam aj Elvis Presley v kovbojskom.
Potom sme hľadali Picassa, boli tam aj strašne podivné veci, napr.obraz, na ktorom nič nebolo - cez pol steny modré plátno....alebo jedna miestnosť, na zemi kopy papierikov v tvare ľudskej postavy, v tom sa hrabali figuríny v smetiarskom oblečení s metlami a nejaké divné stroje...bolo to zaujímavé, aj keď nemám páru, o čo tam šlo...Jediné, čo som pochopila, bol DVD záznam, kde bola nafilmovaná misa s ovocím, ktorá naskrz zhnila...najprv sa začalo prášiť, potom scvrkávať a černať....volalo sa to kolobeh života, či tak nejak... No teda...

Najviac som závidela deckám, ktoré tam sedeli na zemi a kreslili, alebo rozoberali s inštruktormi jednotlivé obrazy, alebo mali kvíz - behali po galérii s nejakým testom a vyplňovali, čo kde je, čo to znamená a tak....
Keďže sme už mali časový sklz, hnali sme sa pozdĺž Temže ďalej, mrkli sme na nejakú starú loď odstavenú v uličke, ďalšia nádherná, niekoľko sto metrov dlhá vojenská loď bola zakotvená v rieke - o tých nech napíše Robko, aspoň dačo... /ignorant jeden!/ Vstupné na loď bolo 8 libier.
Minuli sme zvláštnu City Hall, pod ktorou bola veľká mapa sveta a okolo výstava fotografií formátu asi 2x1,5 m z celého sveta - "zem z oblakov". Úplne tú istú sme videli pred rokom v Lisabone. /Tiež sme na ňu mali AŽ pol hodiny.../
Sú tam fotky napr.po zemetrasení - lány tulipánov v Holandsku, sušenie datlí, šatiek, oráč v poli, piesočná duna cez cestu....všetko z vtáčej perspektívy.

Prešli sme aj popri London bridge, na ktorom boli kedysi aj budovy, teraz je to obyčajný most.Konečne /asi po 2 km/ sme dorazili k Tower bridge, je ešte vačší a krajší ako som si predstavovala. Začínalo strašne pršať, tak sme dobehli do polovice a dali si svačinku na schodoch pod vežou...romantika...Dážď trval klasicky asi 15 minút a mohli sme pokračovať ďalej.Na druhej strane sme si posedeli medzi Tower of London a Temžou, fotili sme sa a jedli Be-be keksy.

Robka sme vyhnali do radu na lístky, keďže stáli 14,5 libry, tak sme sa v Toweri chystali stráviť čo najviac času. Je to hradbami obohnaný komplex budov, po stranách veže /Salt Tower, Bloody tower - vaznica/, v centre je White tower, asi 4-poschodová budova, kde sú expozície-zbrane, pušný prach v sudoch, erby, brnenia, vlajky, premietali sa tam projekcie, ako horel Parlament...ďalej sme prešli do Waterloo Barracks, kde premietali korunovačné ceremónie, sú tam vystavené všetky veci, ktoré s tým súvisia - odevy, klenoty, žezlá, koruny - tie sú vo vitríne cez centrum miestnosti - okolo nich eskalátory, na ktorých stoja turisti, aby sa tam netlačili...my sme to obehli 3x... O jednotlivých veciach,ako hrad menil svoju podobu, o diamantoch tam boli aj vysvetlenia, ako sa našli, ako brúsili, kde sú teraz, a tak...
Napr.Cullinan bol rozrezaný na 3 diely, z prvého je Cullinan 1 / v žezle/, z druhého Cullinan 2 / neviem, kde/ a z tretieho bolo vybrúsených ďalších neviem koľko..../spolu je ich asi 13..../ "Cullinana" poslali z Indie obyčajnou poštou a prepravu loďou nafingovali :-)
Zdržali sme sa chviľu aj medzi hradbami, hráli tam aj divadlo v dobových kostýmoch, ale nerozumela som ani šľak...V klietkach pod hradbami sú havrany/ podľa povesti, že keď odídu z Toweru, tak padne monarchia!!!!..../

Keďže sme mali dobrý medzičas, zastavili sme cestou busom č.15 aj na Monumente, bol postavený na pamiatku veľkého požiaru r.1666, ale hlavne je tam krásna vyhliadka len za 2 libry. na našu smolu zatvárali o 17.00, teda za 20 minút...tak sme si povedali, že radšej zájdeme do British museum, aby sme ušetrili zajtrajší čas na parky.Len čo sme sa tam dotrmácali, stihli sme Rossetskú dosku a začali nás "vyháňať "- o 17.30 končia /inak vo štvrtok a víkend je do 20.30/

Je to krásne múzeum, vpredu bola aj nejaká africká výstava, vo vnútri sa tiež dalo fotiť, takže Robko cvakal jak zbesilý.... Vnútro je krásne, je to obdĺžniková veľká hala, s vysokými starodávnymi stĺpmi okolo, sklenená strecha, v prostriedku je zase oválna budova,v ktorej je knižnica, s vysokánskymi regálmi starých kníh.

Večer sme pozbierali zvyšky síl a vyrazili na Westminter , chytili sme predné sedadlá na doubledeckeru č.88, takže sme fotili každú ulicu, ktorou sme prechádzali. Parlament je úžazný , keď naňho svieti zapadajúce slnko. Chceli sme pred zotmením stihnúť Hyde Park, ale pri tých nešťastných opačných stranách sme sadli na zlý bus, ktorý nás odviezol málem na Holborn.Tak sme to otočili a prišli sme akurát na nočný Parlament. Robila som živý statív…..niektoré fotky vyšli perfektne! Konečne sme videli Downing street,v ktorej v podstate nič nieje,jedna ulička, uzavretá a strážená...Sfotili sme akurát tabuľku s nápisom. Boli sme z tých svetiel takí nadšení, že sme mamu zodrali z postele, o 23.00 posadili do busu č.88 - Great portlad - Parlament, na Westminstri sme prešli na 2.stranu a naspať...

Na Great Portland nás čakalo nemilé prekvapenie - celý deň sme sa tešili na pivo a hospůdka pred našim hotelom bola o 23:45 zavretá...Tak sme naklusali do Tesca a na regáloch s pivom bola roleta, že alkohol sa smie predávať len do 23.00....to nás úplne dorazilo. Tak sme dotretice šli do ďalšieho obchodu, kde sme kúpili
"staré anglické pivo"...
Dali sme si ho pred spaním a ono to bolo nejaké šampáňo v plechovke, či čo....

Robko:
Po raňajkách sme sa vydali k St.Paul´s Cathedral, potom cez Temžu k Tate Gallery – je to galéria moderného umenie, kde sa dajú vidieť diela od Moneta a Picassa až po supermoderné, nám nepochopiteľné věci. Bolo to super, človek, ktorý umeniu nerozumie, si aspoň rozšíri obzor. Vrelo doporučujem navštíviť. Od galérie sme prešli po brehu rieky k Tower Bridge. Minuli sme po ceste plachetnicu Golden Hind a krížnik Belfast z 2.svetovej vojny, ktorý kotví pri brehu a je v ňom múzeum.

Tower of London je hrad, kde bývali králi, vstupné 14,5 libry je dosť, ale oplatilo sa, stálo to za to! Potom sme sa presunuli do British museum, ktoré sa už zatváralo, preto sme radšej šli na hotel, posilnili sa a vyrazili na nočný fotoshooting... nafotili sme najkrajšie fotky … o 21.00 /22.00 nášho času/ sú v Londýne paradoxne najlepšie svetelné podmienky…
Večer som kúpil v oddelení s pivom plechovky s názvom „ Olde English“ v domnení, že je to pivo. Chutilo to jako šampus, bol to "cyder - hroznový mušt"Fuj! Nech žije Pilsner Urquell…..

3. Štvrtok

Nika:
Ráno zase dva maslové šupáky, káva a smer Camden Town, chceli sme omrknúť trhy, ktoré sú zaujímavé tým, že tam majú zvláštne veci a predávajú tam zvláštni ľudia a tak.......Ale začalo husto pršať, takže medzi 9-10 sme sa vybrali do British Museum, aby sme dohnali včerajšok. Busy na Oxford street boli extrémne plné.
V múzeu sme strávili asi 3 hodiny, fotili sme sfingy, staré egyptské sochy, Rím a Grécko, sochy z Partenonu, múmie, sarkofágy /výstava s CT skenmi múmií bola platená/, ostatné expozície - Afrika, Indiáni,Východná Európa - len sme prebehli...

Vonku bolo stále hnusne, všimli sme si, že začali kontrolovať tašky prichádzajúcim.
Keďže sme boli blízko Covent Garden, šli sme mrknúť na tunajší market.Zase začínalo pršať, takže sme zrušili aj Opera house a utekali sme na Leicester square hľadať Starbuck café. Tam už to začínalo byť divné, v café bol policajt so samopalom, všade sirény a poliši... Ségra napísala nejakú zmetenú sms, tak je Robo o 15:00 zavolal a zistil, že okolo deviatej ráno boli bombové útoky na metro a busy.... !!!
Keďže vonku okrem sirén nič zvláštneho nebolo, šli sme ďalej na Trafalgar sq., ktoré bolo už "sklizené" od všetkých tých obrazoviek a lešení. Tak sme sa poprechádzali, zistili sme, že metro je zamknuté! Stáli tam zamestnanci a vysvetľovali ľuďom, že v prevádzke bude až od zajtra...Vyšlo slnko, tak sme chceli stihnúť Monument, dobehli sme na zastávku 15-tky, po chvíli nám došlo, že nechodia ani busy...
Náhradný plán bol Hyde Park, ale ten bol neskutočne ďaleko....Nemali sme na výber, tak sme sa vybrali peši po The Mall k Buckinghamu, ktorý bol obkolesení vojakmi, ohradený, ani huňoši tam neboli..../turisti museli mať radosť!/ popri Green parku sme prešli na Hyde Park Corner a odtiaľ smerom na opačný koniec na Speakers corner. Ten sme nemohli nájsť, motali sme sa hore, dolu, hľadali tabuľkya mapy, až sa mama naštvala a opýtala sa policajta...Tak sme zistili, že vlastne toto celé je Speakers corner....asi 100 metrov...A reční sa len v nedeľu...škoda...

Boli sme až nechutne unavení /prešli sme oblúkom pol centrálneho Londýna/, zvalili sme sa do trávy, vyzuli boty, ja aj fusekle....Čas som využila efektívne - 2 hodiny som písala denník. Robko /neviem, kde berie tie endorfíny/ behal po okolí a hľadal odpoludňajšie vydanie novín, aby sme už konečne vedeli, čo sa deje....
Počkali sme na Dana /segrinho boyfrienda/ do cca 18.00 a vybrali sa na Victoria Station po ségru. Zase sme pochaosili strany, takže sme museli vystúpiť. Keď už sme konečne sedeli v správnom buse -č.73, tak zozadu prišiel nejaký chlapík, že na zemi je nejaká igelitka. Šofér zastavil a šiel to skontrolovať, ale my sme sa tak zľakli, že sme radšej vystúpili....Na Victorii sme zistili, že máme ešte cez hodinu času, tak som vymyslela Harrods...Lenže: Nešli sme z Hyde Park Corner, odkiaľ je to najjednoduchšie, ale motali sme sa malými uličkami, začalo pršať, zmokla mi Danova mapa... No des. Keď sme tam dorazili, urobili sme pár fotiek, aby sa nepovedalo, bolo hnusne, zamračené, Harrods bol zatvorený amy sme aj tak vyzerali jak bezďáci....
Od Harrodsu sme mali priamo bus na Victoria st., takže sme tam boli presne o 20.00, aj keď sme potom chvíľu hľadali nástupištia…/ teda výstupištia…/

Ségra s kamarátkou boli živé, tak sme sa rozdelili, oni sa šli ubytovať a my na nočný Tower. /Chceli sme stihnúť Tower v západe slnka, ale došli sme o 22.00, už bola tma./ Cestou sme aspoň stáli na zastávke Westminster Carhedral, takže máme aspoň fotku.
Tower v noci bol dosť pustý, chceli sme zhora prejsť k Temži po pravej strane hradu, ale táto strana bola už zavretá, stál tam hlúčik ľudí s Beefeaterom , niečo tam vykrikovali, tak sme šli k opačnej strane hradu, k Tower Bridge..../ Až doma sme sa dozvedeli, že sa jednalo o Ceremony of the Keys/....
Keďže včera sme toho veľa nestihli, chcela som ešte vidieť St.Katherine´s docks - je to veľmi pekné, tiché romantické miesto, tak sme si povedali, že sem skočíme ešte zajtra za bieleho dňa.
Nočný Tower a most sú neskutočne krásne, úplne iné ako cez deň, svetlá sú v žltom a bielom tóne, takže to vyzerá, ako keby budovy svietili zlatom a striebrom. Fotili sme ako odušu, samozrejme ako každý deň, je zase večer pekné počasie a paradoxne aj teplo....
Večer sme si kúpili plechovku piva a zašipkovali do postele.

4. Piatok

Nika: Celé dopoludnie bolo zbabrané....
Stretli sme sa na Trafalgare, šli na zastávku, mali sme naplánovanú lacnejšiu variantu cesty do Greenwicha - busom - cez Russel square. Ale keďže ani po hodine čakania bus č.91 neprichádzal /asi preto, že na Russel sq.to včera vybuchlo/
Tak sme museli zvoliť alterntívnu variantu - busom č.15 na Limehouse, odtiaľ DLR - vlak bez vodiča. / Docklands railway/

Cestou sme ešte zoskočili na zastávke Monument, ale vyhliadka bola zatvorená, takže 3.pokus definitívne zlyhal...:-(((
Tak sme pokračovali ďalej, bolo to nekonečné....všade plno cyklistov / báli sa ísť metrom/, samé policajné autá, navyše cestou cez Aldgate bola hrozná zápcha - kvoli obchádzke okolo ďalšieho včerajšieho výbuchu.... Odfotili sme to miesto, z diaľky, ale hlavne tých fotografov a kameramanov, ktorí tam stepovali 24 hodín....
Na Limehouse sme presadli na DLR, to už bolo zaujímavejšie. Chcela som vidieť aj Canary Wharf - najmodernejšiu stanicu a mrakodrapy, tiež výhľad na Millenium Hall, ale už sme nestíhali....Konečne sme sa dotrepali na Greenwich, priamo na zastávku Cutty Sark, Robko ju obiehal ako družica, ja som šla vyrabovať miestne informačné centrum. V Cutty sark bola aj výstava, ale nebol čas... / 5 libier/

Cez záhradu sme prešli k Royal Naval College, po pravej strane / smerom ku kopcu/ je známa Painted Hall, po ľavej Chapel, medzi nimi Ground Square a vyššie biela budova Queen´s house.
Ďalej sme šli cez Ground square k National Maritime museum, to sme boli radi, lebo zase sa zdalo, že zaprší...
Múzeum je klasicky tak na 3-5 hodín, my sme na to mali tak 1,5 hodiny. Dole boli časti lodí, "figureheads", vrtule a kadečo iné, sekcie s námorníckymi uniformami, suveníry z ciest po oceánoch....pod tým príbehy ľudí, ktoré s tou vecou súviseli..../to sme nečítali..../
Na 2.poschodí boli makety lodí, aj zvnútra, zariadenia, bojové lode, staré navigačné systémy, aj vikingské, DVD záznamy, ako sa merala rýchlosť lode v uzloch....

Vo vitrínach mali staré lodné denníky, mapy....
Na 3.poschodí sme sa zdržali najviac, bolo to tam také srandovné....V jednom plechovom iglu bola maketa dela, oproti obrazovka -delom sa strieľalo na loď, vždy po vystrelení sa objavila trajektória gule, aj o koľko sme loď minuli..../jednu som trafila, ale tá ďalšia sa pohybovala, takže ma "sejmnula"....Ďalej tam bol skafander / zčasti vo vode/, doňho sa dalo vliezť a pod vodou skúšať nejaké skladačky, či čo.../voda skresľuje/ - tam bola ale fronta, tak sme sa k tomu nedostali.
A ešte som si spomenula na takú plachetnicu na otočnom ramene, oproti nej fén - skúšali sme "oprieť vietor do plachiet".... veľmi mi to teda nešlo.....

O 13.00 sme museli pokračovať ďalej, smer Greenwich Observatory.Je to na kopci, takže sme vyzerali jak bronchitici...Výhľad hore by bol skvelý, až na tie odporné mračná zase....Pri vchode do múzea po pravej strane sú hodiny s presným časom a mierami /foot, etc..../, viz foto! Za bránou bol konečne nultý poludník, okolo neho boli na zemi nápisy veľkomiest a ich zemepisná dĺžka a šírka. Ako správni turisti vycvakali po libre za certifikát, že sme tam boli! /ha, ha, trapné, že?/

Observatórium je pekná budova s kupolou a Time Ball na vrchu - zvláštne zariadenie, podľa ktorého sa niečo šteľovalo /chronometre, či čo.../
Veľa expozícií je spojených s časom - hodiny, orientácia podľa hviezd, časové pásma, zemepisná dĺžka a šírka .
Ďalšia sekcia je hvezdárska, makety planét, čo sa okolo čoho točí /mne už sa z toho točila hlava/, staré hvezdárske inštrumenty, niektoré teda dosť divoké - napr.cez celú miestnosť....DVD ukážky z povrchu planét...

Už nás začínali páliť chodidlá, tak nás Dan pozval na pivo do Trafalgar Tavern /navyše zase skoro pršalo/ Pivo bolo super, má ale menej bubliniek ako naše, vo vnútri bolo príjemne, tak sme počkali, až sa vyčasí. Cestou na Tower som sa chcela vyhnúť tým zápcham pri Aldgate a nestrácať čas, tak sme šli DLR až k Toweru, ale museli sme doplatit 2 libry, tá jedna zastávka bola už mimo našu zónu.

Rýchlo sme zbehli k Temži a šli k st.Katherine´s Docks, okolo sú typické tehličkové budovy, samé jachty, malé móla, kaviarničky. Robko si povzdychal a kmitali sme zase na Trafalgar, kde sme sa rozdelili, my sme šli do Regents Parku, zbytok na hotel preubytovať sa.
My sme sa tiež ešte zastavili na ubytovni zhodiť veci, kúpili sme si salmonelový šalát v Tescu a plechovku piva a šli na Baker street. Sfotili sme si planetárium s voskovým múzeom len zvonku, prešli sme doprava, kde boli samé kaviarničky s tematikou Sherlocka Holmesa - fajky, čiapky, samé kockované veci....

Už sa nám od hladu skoro mlžilo pred očami, tak sme leteli cez Regents Park do záhrady a dali sme si naše delikatesy s holubmi na lavičke....Regents Park je krajší ako Hyde Prak a tiež je dosť veľký, v hornej časti je ZOO. Sú tam krásne kvety, steny z kríkov, altánky...Rýchlo sme odfotili pár záhonov a jazero, kým sa nezotmelo a šli na Oxford Street.

Ešte som chcela stihnúť výklady na Bond street, sú tam obchody, v ktorých raz budem nakupovať /ha, ha/ - Vuitton, Chanel, Versace, Ferragamo, Gucci....Ale našťastie sme to už nestihli, takže sme to hodili na Picadilly k fontáne, kde sme sa stretli s ostatnými. Šli sme našu klasickú trasu cez nočný Parlament a Westminster /o tej Bobike napíše Robko! / a rozlúčili sme sa s Londýnom....

Robko:
Greenwich- to ako strastiplne sme sa dostali do Greenwichu už opísala Nika. Mňa hneď zaujal Cutty Sark, známy flipper na ktorom sa prevážal čaj. Pozreli sme si Royal Naval College a námornícke múzeum, kde sa na moju zlosť nesmelo fotiť. Ináč bolo krásne spracované, história dobývania oceánu a pevniny bola fakt vydarená. Bol tam taký kútik pre deti, kde sme si vyskúšali virtuálne strielať z dela, pracovať v skafandri a ine hračky slúžiace na pochopenie fyziky na vode a pod vodou. Po krátkej pauze na jedlo sme vyšli do kopčeka na Observatorium, kde sme stali obkročmo na nultom poludníku a vytlačili me si o tom certifikát. K tomu patrí aj pekné múzeum o hviezach a hvezdároch.

Potom nás Dano pozval na pivo, tak sme si objednali 6 druhov piva a pochlipkávali sme z nich. Večer sme s Nikou zašli do Regents Parku, pokochať sa krásnymi záhradami. Cestou sme si zvonku obzreli Muzeum Sherlocka Holmesa. Posledný večer sme všetci strávili prechádzkou při Temži. Při mojom pokuse sfotiť večerný parlament ma vyspovedela policajtka, že vraj prečo to fotím. Najprv som myslel, že mi chce taktne neznačiť že večerné fotky mi aj tak nevydú. Po chvíle som pochopil, že sa ma to pýta vážne, nakoľko som bol v High security area- bol tu parlament, Big Ben, London Eye, budova MI5. Na moju trochu blbu otázku, či je tu zakázane fotiť mi odpovedala ešte blbšie- nieje. Len chcela vedieť prečo to fotím. Uspokojil som ju odpoveďou, že len tak, pre seba. Stačilo jej. Chcel by som vidiet niekoho, kto by jej odpovedal, že tu zameriava parlament… No nič to, bola milá a ochotní, ako všetci Londýnčania.

Summary: bol to super výlet, aj keď trochu znepríjemnený udalosťou 7.7.2005. V sobotu sa nič významné neudialo, Presun London- Stansted- Brno – Ostrava trval od 10hod do cca 21hod a plynule na seba všetko naväzovalo.

5. Sobota

Nika:
V podstate sme len cestovali rovnakou trasou ako keď sme prišli.Cesta metrom nebola veľmi príjemná....Na zastávke pri Kings kross /miesto predvčerajšieho výbuchu/ sme čakali v takmer prázdnom vozni asi 15 minút...stanica bola síce uzavretá, ale v blízkosti sa krížilo veľa dráh, takže to tam stále viazlo...Keď sme vystúpili, ešte sa mi triasli kolená. Na stanici Liverpool bolo všetko také ustrašené... ja som sedela na zemi s batožinou, kým R.kupoval jedlo. Pristúpil ku mne policajt a spýtal sa ma: "Are you O.K.?"..../asi som vyzerala, že ma niekto predchvíľou prepadol....

Robko zistil, ža na topánke má konský trus, ale z recesie si ho chcel doniesť až do Ostravy. Na letisku sme si všimli, že pri osobnej prehliadke sa ukazujú aj podrážky, na čo Robko zaperlil: "Ja im ukážem hovno !"

Aby toto zakončenie nebolo také poetické, tak musím povedať, že Londýn je úžasný, a to, že je turistami najnavštevovanejšie mesto na svete má svoje opodstanenie! ....Červené telefónne búdky a schránky, červené doubledeckery, krásne čierne taxíky, bobíci a huňoši, nápisy look left – look right na cestách, krásna architektúra, to sa len tak ľahko nevidí...
Každú dovolenku končíme so slovami: "Tam sa ešte musíme staviť".....

Portugalsko

2009-03-30T23:41:00.001-07:00

/účastníci: Dan + Lucka
Nika + Robo

24.7.2004

D: Ve 4:30 jsme dorazili ke spolucestujícím s půlhodinovým zpožděním. Když jsme zjistili, že mají také zavazadla, začli jsme vzpomínat, jak to dělali naši rodiče, když balili do Jugoslávie. Jeli jsme přes Rozvadov, Nürnberg, Heilbron a Karlsruhe do francouzského Strasbourgu. Jo a udělal jsem si flek na tričku od zmrzliny. Nocleh – Strasbourg – hostel 80 € za všechny.

R: Záhadne sme všetko zbalili. Dievčatám robila v aute spoločnosť bzučiaca chladnička, ktorá bola na mieste 3. cestujúceho. Cesta v pohode, striedavo oblačno s dažďom. Zastavili sme v Sinsheimu, kde je krásne technické múzeum a majú tam Concorde a TU 144, kde sa dá aj vojsť.Tie mašiny sú vo vnútri užšie než naše autobusy.Večer Štrasburg...krásne mesto!

N: Robko! Píš tlačeným!!!!
No. V múzeu v S. sa naši "kluci" vrátili do predškolského veku... samé užasnuté výkriky a tak. V Concordovi sa mi točila hlava, lebo bol postavený šikmo. Štrasburg bol krásny, ale chcela by som vedieť, prečo nedostavali tú druhú vežu na katedrále.

L: První den cestování jsem úspěšně prospala v autě, akorát jsem rozlepila jedno oko na prohlídku muzea s auty, o kterých vám nic neřeknu, to jsem přenechala klukům. V autě byl celkem klid až na rozlitou minerálku, která mi vytekla na kabelku a tím zabarvila celý obsah tašky do červena. Za to večerní procházka Strasbourgem stála opravdu za to. Romantika na každém kroku. Krásné historické domy, ulice, vodní kanály, všude plno venkovních restaurací a voňavého jídla a nekonečné množství lidí v přátelské atmosféře. Zkrátka úžasné.

25.7.2004 Nedeľa heslo dňa : Vesničko má středisková

N : 14.45:niekde na polceste z Lyonu. Francúzsky vidiek je zaujímavý. Samá kukurica,slnečnice a stáda bielych albínskych kráv.Dedinky sú krásne, plno lvetov, ešte aj na mostoch a zábradliach.Vo francúzskych rádiách len kecajú / a namiesto r hovoria chŕŕŕŕćh/
Na spestrenie cesty sme používali osvedčený Gábinkin výrok…“jéééj, tu majú tiež Carrefour“ V celom Francúzsku sme sa stretli dokopy s troma križovatkami.Všade su kruhové objazdy a objazdíky, v prostriedku je vždy kopček s kvetmi, fontánkou, domčekom, sochou alebo inou kravinou.

D: Rozhodli jsme se jet po nedálnicích. Zaprvé abychom něco ušetřili a zadruhé abychom něco viděli. A opravdu, některé vesničky a městečka jsou nádherné. Vím, jak jsme doma unešeni např. ze Štramberku. No a tady jsou desítky takových měst. Všude samé kamenné středověké kláštery a uzoučké uličky. Ze Strasbourgu jsme ještě jeli podél hranic na německé straně přes Mulhouse, pak na Lyon a Cleremont. Vzdálenosti nás překvapily a zdaleka nestiháme podle plánu. Přespíme až už nebudu moci řídit.

L: Nedělní den jsou prožili v autě. Za časté zastávky vděčíme Nike, ktoré bolo stále třeba pišať. Jinak francouzský venkov je opravdu nádherný, malebný a romantický jako z pohádky. Jelikož po nedálnicích cesta neubíhala zdaleka tak rychle jak jsme chtěli, zapíchli jsme to v malém francouzském kempu cca 300 km před předpokládaným cílem. Stavět půjčený stan o půlnoci, když nevíte, jak má vlastně vypadat, to vás docela probere. Ale nakonec jsme to úspěšně zvládli. Noc za 20 Eu pro všechny.

R: Nedeľa strávená v aute.Krásne francúzske dedinky za jazdy,sem-tam nejaká prestávka na jedlo.Večer sme dorazili do kempu,postavili stany a prespali sme.

Pondelok 26.7.2004

L: Opět den strávený v autě. Pouze jsme udělali krátkou stopku na jídlo, ale ještě před tím jsme nakoupili v supermarketu s digitálními cenovkami v regálech (toto vím jen z doslechu, neboť jsem hlídala naše naložené auto na parkovišti). Po obědě jsme šli protáhnout svá pokřivená těla do BIARITZZU. Je to francouzské přímořské letovisko s hezkými hotely, kam se jezdí rekreovat přestárlé baronky. Mají tam pěkné pláže a hotelové komplexy. Co se týká mladých mužů, měla jsem se na co dívat. Naši chlapi se nejvíce vyřádili v malých jezírcích vzniklých odlivem. Bylo tam sice víc odpadků než rybiček, ale jim to vůbec nevadilo.
Potom jsme vyrazili směr BILBAO. Tam jsme zrealizovali korzo kolem muzea Guggenheim. Měli už zavřeno, protože jsme tam dorazili pozdě večer, ale i zvenčí to stálo za to. Mezi mladými Španěly bylo opět mnoho objektů hodných pozorování. Muzeum - viz fotky. Pozdě večer jsme vyrazili z města. Byla hrozná dopravní zácpa, takže jsme 2 hodiny strávili jízdou krokem. Další 2 hodiny jsme hledali kemp. Stany jsme stavěli tradičně jak jinak než po půlnoci. Nocleh 24 Eu.

D.: Biaritzz = luxus, luxus a zase luxus. Něco jako Monako. Bilbao mě mile překvapilo svou atmosférou a velikostí. Známé Guggenheimovo muzeum bylo, proč jsme tam jeli, a stálo to za to. Budova jako by ze zkrouceného plechu na kraji řeky. Ale to zdaleka nebylo vše z moderní architektury. Ta je velmi vkusně vkomponovaná mezi staré budovy.

N: Gugenheimovo múzeum ma úplne uchvátilo...nemám slov...Jedna z najkrajších stavieb, aké som kedy videla! A ten kovový pavúk !!! A kvetinový psík!

R: Keď sme vyrazili z Bilbo, všetko vyzeralo O.K. Ale kto mal tušiť, že najlepší čas na opravu diaľnice v Španielsku je 22,00. Cesta normálne 3-pruhová sa zbiehala zipsovite /poniektorí aj nezipsovite/ v jeden pruh /cca hodinu sme sa len radili…/ Cestári veselo makali bolo asi 23.00 a my sme nevedeli, kam až zájdeme.Kemp sme našli na 2.pokus /1. bol už zavretý/ a spať sme šli o 1.30.

L: Ještě dodatek k Bilbao, květinový psík u muzea byl Westík, stejného jsme viděli v New Yorku v Rockefeller centru.

27.7.2004 úterý

L: Konečně jsme se začali blížit Portugalsku. Projížděli jsme Španělsko po dálnicích, cesta ubíhala dost rychle, takže jsme měli pocit, že náš kilometrový skluz přece jen trochu doženeme. V podvečer jsme zastavili v Santiago de Compostela. Je to španělské městečko, významné poutní místo. Již cestou jsme pozorovali vyznačené pěší trasy pro poutníky. Ve městě je nádherný kostel s 2 věžemi obrůstajícími zelení a uvnitř obrovský zdobený zlatostříbrný oltář. Ve městě bylo hodně organizovaných skupin mladých poutníků, jedna skupina přijela na kole. Po malé procházce jsme naskočili zpět do auta a hurá do Portugalska. Tam jsme dorazili kolem desáté večer. Ubytovali jsmese v hotelu v městečku Viana de Castelo. Nocleh 25 Eu za 2 lůžkový pokoj.

N: No, celý deň sme a trmácali v aute, striedali sa paralytické štádia /keď Robkovi vpredu pokyvkávala hlava, až som si myslela, že skončí ochrnutý od krku dolu/ po štádiá excitačné /keď Robko povedal, že Vanessa Paradis ma sexy dierku medzi nohami… - asi myslel medzi zubami/ Kruhové objazdy majú veľkú výhodu, človek sa obráti 2-3 krát, obzrie všetky odbočky a vkľude sa rozhodne, kam má ísť. Zastavili sme v Santiagu de Compostela , kde bol kostol, pútnici a lešenie so sexy robotníkmi :-) /Teda neviem, či boli sexy, ale každopádne boli do pol pása nahí./ Večer sme spali v už spomínanom portugalskom mestečku v úžasnom hotelíku, kde sa rozpadávali skrine, závesy boli zožltnuté, posteľ vŕzgala jak ďas a celé to vyzeralo jak z roku 1880. A bolo to supééééér….

D: Cesta se zdála opravdu zdlouhavá a tak jsme se konečně rozhodli jet po dálnicích. Stojí zhruba půl eura na 10 km. Ale většina se neplatila. Jeli jsme z Bilbaa na Oviedo a pak na Leon a Santiago de Compostela, již zmíněné poutní místo. Jedno z nejvýznamnějších na světě. Ti cyklističní poutníci z Německa měli speciálně potištěný dres jen pro tu pouť. Zrovna doráželi po 2000 km a byli šťastní až jim oči svítily. Jinak moc příjemné město plné jeptišek a církevních papalášů. Španělé jezdí mnohem hůř a nebezpečněji než Francouzi. No a Portugalci, to ani nejde popsat. Neblikají, lepí se na tebe, nesvítí v husté mlze atd. V hostelu jsme spali, protože to vypadalo na bouřku a déšť. Lucka zatím nadává, že je zima. V Portugalsku prodávají dobré sladké pečivo. To je něco pro mne. Mňam.

R: Vyrazili sme ráno z kempu do Santiaga.Cestu som tradične prespal,ale Danove navigačné schopnosti stačili na správny smer. Santiago sme prešli asi za 1,5hod., navštívili sme kostol, krásne uličky. Potom sme konečne vyrazili do Portugalska, ktoré nás privítalo v hmle a vyzeralo, že sa každým okamihom spustí búrka.Tak sme sa rozhodli pre hostel.Našli sme ho hneď a stál na frekventovanej ulici pri prístave, romantika za všetky drobné. Spalo sa dobre, aj keď ruch z ulice trval až do ranných hodín. Ráno smer Porto!

28.7.2004 Streda Heslo dňa: PIŤ TREBA!

L: Konečně jsme v Portugalsku, takže množství ujetých km na den se snižuje na potřebné minimum nutné k přemístění do dalšího námi zvoleného cíle výletu. Zamířili jsme proto do BRAGY. Je to městečko vyhlášené vysokým množstvím kostelů – 35. Učinili jsme prohlídku, viděli krásné zahrady, fontány, pokoukali do výkladních skříní, shlédli několik svatostánků a šli na oběd do malinké restaurace, kde nám nabídli turistické menu za 4 Eu. Seděli jsme blízko městké brány, která měla být obrostlá zelení, ale nebyla. Jídlo bylo dobré, popis přenechám gurmánům.
Pak jsme nabrali směr GUIMARES. Je to středověké Unescem chráněné městečko, které se nám líbilo více než Braga. Prošli jsme celé historické centrum a poseděli na kávičku na malebném náměstí. Všude visely portugalské vlajky.
V podvečer jsme konečně dorazili do Porta. Je to veli rušné, špinavé a smradlavé město, ale má svou okouzlující atmosféru. Ubytování v hostelu vyšlo až do třetice všecho dobrého, bydlíme za 20 Eu za 2 lůžkový pokoj, pod námi je vlakové nádraží a tunel, a my s Danečkem máme pokoj bez okna. Na střeše se hrají koťátka. Krátkou večerní proucházku jsme zakončili posezením u výborného portského vína, takže jsme se sčinčali a šli spát.

D: Já už jezdil autem v různých koutech světa, ale Porto je fakt hektické. Jezdí se tady natěsno, že si člověk musí sklápět zrcátka, aby projel. A parkuje se tak blízko, že snad ti lidé musejí lézt střešním oknem. Neparkuje se tam, kde je volné parkovací místo, ale kde je jakékoli místo. No a do toho ještě kopce. Jsou fakt strmé. Vždy tvrdím, že řídit auto je jednoduché jako chodit, ale Proto je opravdu jen pro zkušené řidiče.
Když jsme se ubytovali, šel jsem hledat parkování na 2 dny. U jednoho hotelu jsem přibral poslíčka, aby mi nějaké ukázal, a on mě vodil 10 min. po jednosměrkách, až jsme skončili 200m od toho samého hotelu v nějaké podzemní automyčce, či co to tam bylo, a tam jsem to nechal stát i s klíčema a oni už se postarají. Doufám, že ho ještě někdy uvidíme. Večer na portském víně bylo na jídelníčku napsané 4,20 Eu za deci a my platili 2,20 Eu za více než deci.

N:Najprv vínko na námestíčku v centre Porta, potom fľaša na izbe :) Z Bragy si pametám, že tam bolo námestie Parcá da Repúblikca, po stranách malo 2 rovnaké kaviarne /Café Vianna a Café Astoria/ a v prostriedku bola fontána /ktorá Danečkovi pripomínala bábovku…/ Za námestím bola taká stará veža, najstaršia pamiatka v meste - z r.17-dačo. Potom sme šli do katedrály, o ktorej sme čítali, že je tam socha „kojící“ Panny Márie, za ktorú toho borca,čo ju spravil, vyhostlili z krajiny.
Z Guimarés si pamatám, že som sa tam potkla na námestí a nabila som si veľký palec na nohe….Bolo tam, zaujímavé, že na balkónoch vešali prádlo pomedzi portugalské vlajky, ktoré tam zostali po MS vo futbale, ale asi sa im to zapáčilo, tak si to tam nechali. O Porte napíšem zajtra, už nevládzem…

R:Cesta do Porta bola fajn, len sme poriadne nevedeli, kam máme odbočiť, aby sme sa dotali do mesta. Minuli sme majestátny štadión z ME 2004, ktorý má len 2 tribúny oproti sebe. /nič dookola../ V Porte sme blúdili fantastickými uličkami, po ubytovaní a zaparkovaní sme vyrazili do ulíc.Nika, čoby blondínka bola niekoľkokrát stredom záujmu miestnych chlapíkov. Našťastie len pohľadom. Večer pohárik portského a šup do postele. Pod nami vlakové nádražie, vedľa WC na pavlači, no proste romantika..ale bolo super…. /to vlakové nádražie je zaujímavé tým, že vstupná hala je celá okachličkovaná až po strop /

N: Keď som spomínala, že sme predvčerom spali v hoteli minimálne z roku 1880, tak ten v Porte bol aspoň z roku 1782 a ledva držal dokop, posteľ tiež ledva držala dokopy a nábytok jak šlohnutý zo skanzenu….
R: ...a chlapík , ktorý nás ubytoval, nevedel ani Ň po anglicky, tak som mu nakreslil auto, aby pochopil, že chceme parkovať.
L: Ještě musím dodat, že když jsem psala o smradlavém Portu, tak jsem tím myslela všudypřítomná psí hovínka, mezi nimiž celou dobu slalomujeme. Dále musím prozradit na Danečka, že absolutně nemá pod kontrolou své chuťové buňky a je kdykoliv ochoten konzumovat zdejší sladké pečivo, nejlépe o půlnoci. Kromě toho celý večer kurvoval nad památkami, že vždycky, když chce něco vidět, je kolem toho postavené lešení.

29.7.04 Čtvrtek Heslo dňa: Imidž je na nič, počúvaj smäd!

D: Nevím jak ostatní, já jsem z Porta nadšen. Právě ten kontrast bídy a nového je úžasný.

L: Tento den jsme celý věnovali Portu. Ráno jsme zašli na snídani – kávičku a sladké pečivo, jen Nika si úspěšně vybrala pečivo plněné dršťkami. Pak jsme vylezli na vyhlídkovou věž jednoho krásného kulatého kostelíku. Toulali jsme se uličkami, všude jsme vídali typickou kachlovou výzdobu fasád – tzv. ažulešos (tak se to čte, nevím jak se to píše). Jsou to bílé kachličky pomalované nejčastěji modrou barvou. Motivy jsou různé. Od jednoduchých vzorů až po složité obrazy. Všude opět psíhovínkatý smrad.
Nejvíc jsme se těšili na exkurzi do sklepů portského vína, a tak jsme se tam hned vydali. Sklepy jsou za řekou, a tak jsme přešli dvoupatrový železný most a vidina ochutnávky nás hnala vpřed. Vybrali jsme si samozřejmě sklep, který byl snad úplně nejdál a do kopce. Než jsme tam dolezli, málem nás autobusy nebo náklaďáky rozmazaly po kamenné zdi. Za to výsledek byl úžasný - exkurze po vinném sklepě Graham’s mezi voňavými sudy spojená s ochutnávkou. Provázela nás slečna, která mluvila anglicky a trošku si šlapala na jazyk. Měla taky malou sexy dírku mezi nohami /teda mezi zubami/. Ochutnávka nás skolila, protože jsme měli prázdné žaludky, a tak hurá zpět do města na jídlo. Vybrali jsme samoobslužnou restauraci, kde jakákoliv potravina stála 1,3 Eu za 100g. Příjemně nasyceni jsme šli odpočívat do hotelu.

R: Porto, mesto preslávene futbalom a hlavne vínom, kontrast chudoba-bohatstvo na každom kroku. Úzke uličky s balkónmi preplnenými portugalskými vlajkami. Všade holuby, čajky, psy a ich výkaly. Navštívili sme kosol s vežou, z ktorej sme mali výhľad na mesto ako na dlani. Na brehu Duora /rieka/ sme navštívili Vila nova de Gaia, časť mesta, kde majú pivnice všetky známe vinárske spoločnosti produkujúce portské víno. Nadháňači spoločností jako Ferreira, Barros,Croft, Taylor, Sandemann, Graham´s, Calem, Rannos Pintos sa vás snažia nalákať na ochutnávky "zdarma", ak si kúpite nejaké drahšie víno. My sme boli na prehliadke u Graham´s, kde nás sprevádzala sympatická slečna a ochutnávka bola zdarma! Predsa sme si kúpili biele Portské, ktoré sa u nás tak ľahko zohnať nedá.
Delenie vína:
1. Vintage-hrozno kvality A,B – 2 roky v sude, potom fľaša – kvalita!
2. Ruby:červené, zlievané
3. Towny:červené
4. LBW:late bottled vintage:6 rokov sud, potom fľaša
5. Biele
-pre ukončenie fermentácie sa v „správny čas“ /vintage – 2roky , LBW-6 rokov / pridá 70% Brandy bez farby a chuti.
-priemerná cena:6-8 Eu, Vintage z dobrého roku 50-100 Eu za fľašu.Hrozno sa delí podľa chuti, vzhľadu a vone na stupne A-F /A-nejlepšie/ a podľa hodnotenia Instituto do vinho do porto potom najlepšie hrozno stáčajú ako vintage, z ostatného potom tawny, ruby..
rok 1994 bude asi vyhlásený ako najlepší rok Portského.

N:U Grahama bolo super.Akurát, že sme cestou hore skoro prišli o život. A sprievodkyňa potom zadrela, že sme mali autobus zadara, tak ma skoro fleslo. Excitovaná sprievodkyńa nám okrem iného „viz výše“ vysvetlila kde sa pestuje vinič - je to v povodí rieka Duoro, čím ďalej od ústia do mora, tým lepšie, nefúka od Atlantiku, dobrá mikroklíma a poda.
Boli tam aj sudy s objemom 70 000 litrov /majú ešte aj 2-krát väčšie – najväčšie v celom Portugalsku/, prepravné sudy majú 600 litrov. V celom sklípku krásne voňalo víno a drevo dubových sudov, intímne prítmie. Keď sme ochutnali tie dva vzorečky bieleho a červeného, tak sme neodolali a kúpili sme si jedno. /za vetné konštrukcie sa ospravedlňujem, zase pijeme víno…/
V Porte klasika-úzke uličky, balkóniky „o ploše 1m2 „ jeden nad druhým, šírka ulice 1,5m, vysoké okná, podkrovné výklenky, všade vlajky. Akurát v tej Ribeire /štvrť při rieke smerom k oceánu/ to už málem hraničilo s cigánskymi osadami na východnom Slovensku /akurát, že baráky boli 5-poschodové/
No, je asi 22.50 "portského" času, pijeme a kecáme o víne, evolúcii, mimozemšťanoch a iných bežných veciach….

D: Musím se přiznat, že jsem si myslel a všem vykládal, že most Poute dem Don Luis I. postavil Eifel a dokonce jsem zpochybňoval i ceduli na začátku mostu. Je to ten dvoupatrový železný post. Nádherný. Ale postavil ho někdo jiný. Ten Eifelův je podobný železniční, ale jen jednopatrový, také hezký. Byl za zatáčkou a není z centra vidět. Když jsme se na něj šli podívat, viděli jsme zároveň i pár velmi chudých obydlí s černochami. Ale zase později jsem šel sám na internet a šel jsem přes velmi hezkou čtvrť s obchody s moderním nábytkem, drahými botami atd. Ale pro mne je stále nejzajímavější městný trh. Kromě velkého množství dršťek, které jsou místní specialitou, nebylo tam nic zase tak exotického. Poznal jsem tam mořské jehly, které kolem mne kroužily v Costa Rice. Jednou v jedné uličce na nás vyletěla smečka tří psů a štěkala a vrčela. Naštěstí nás dělila zídka, ale i tak jsme se opravdu báli. Byli totiž střihnutí s nějakým stafordem a asi by nás roztrhali anebo bychom určitě dostali vzteklinu , po slovensky „Besnota“.

L: Dan tradičně hodně fotí, vlastně cvaká kudy chodí, ale jaksi zapomíná fotit i nás, takže nevím, jestli mi někdo bude vůbec věřit, že jsem ta byla.

N:Škoda, že sme nemohli navštíviť viac sklepíkov /nebol čas, boli by sme asi namletí a mali sme hlad/ Aspoň by sme to mohli porovnať, ale fakt je, že Graham bol ďaleko, takže tam bolo menej ľudí a bol tam skvelý váhľad na druhú stranu.

30.7.04 Pátek Heslo dňa: Stín katedrál!

L: Druhá noc v Portu byla celkem klidná až na to, že se kazilo splachovadlo WC, vedle kterého Nika a Robko vegetovali, takže když jsem šla v noci čůrat, ta to zase začlo rachotit. Robo vstal, že půjde ten vergl spravit, ale nemohl se dostat z pokoje, protože se pokazil zámek u dveří od pokoje a my s Danem jsme se dusili smíchy a čekali, kdy ty dveře rozkopne. Ráno jsme nechali Niku spinkat a šli na snídani do naší oblíbené kavárny. Pak jsme ještě nakoupili pár věcí na trhu včetně portského a Dan šel pro auto, ať můžeme vyrazit na další etapu našeho výletu. Čekal nás den plný značného množství krátkých zastávek v malých městech, takže z toho mám pořádný guláš. Viděla jsem tolik kostelů, že jsem z toho dostala pořádný hlad a celý večer jsem se cpala. Takže předávám slovo jiným a pro tento den končím svůj komentář.

D: Tento den byl jako zájezd české cestovky. Kostel za kostelem. U toho posledního se už kromě mě nikomu nechtělo vylézat z auta, tak jsme na něj jen mrkli z auta. Byl to kláštěr ALCOBACA. Před tím jsme byli v BATHALA, úžasném objektu s gotickou katedrálou a klášterem. Ale nejzajímavější byla nedostavěná kaple. No a před tím samozřejmě ve FÁTIMĚ. Byla zrovna mše v angličtině. Střídá se v různých jazycích jedna za druhou a někteří lidé chodí okolo po kolenou. Také je tam spousta chromých. Energie je tam opravdu silná, až mě brněly zuby a byl jsem úplně nadšený. Večer jsme zakempovali v nic moc kempu u Peniche. (21,3 Eu za všechny). Nika už na nás za chvíli začne mluvit vietnamsky, to soudím podle její stravy. Ne že bychom jedli zdravěji. Břicho jsem ještě neztratil, protože se nepotápím a neplavu a pijeme dost alkohol a každé ránko ochutnáváme sladké pečivo.

Bathalla:

R:Ja si z celého dňa pamatám len cestu a kostoly. Dan to popísal výstižne.Nevšedný zážitok bol vo Fatime,pútnom mieste, kde sa zjavila Panna Mária. Na mieste zjavenia je „letná kaplnka“, kde sa slávia omše vo viacerých jazykoch, okolo toho ľudia chodia po kolenách, mladí, starí, všetci sa modlia, je tam tiež miesto na pálenie sviečok. Vyžaruje tam kľud a odovzanosť týchto ľudí, ktorí tam chodia so svojími problémami. Večer sme zakempovali v Peniche.

D:Byli jsme taktéž v univerzitním městě COIMBRA. Je to starší městečko, které obaluje kopec. Starý románský kostel byl, jak jinak, obehnán lešením. A bylo tam vedro. Takové to sálavé jižní. Tady ani v kostelech není chlad. Ale bylo tam krásně a i když jsou prázdniny, byla tam ještě cítit studentská atmosféra. A OBIDOS – zatím nejhezčí městečko. Celé obehnané hradbami.

N:Coimbra bola bez študentov dosť osirelá, ale bolo tam celkom fajn. Študenti vraj majú na začiatku a konci semestra nejaké brutálne akcie, keď vkuse pijú a krstia nových študentov hádzaním do rieky. Okrem toho tam robia aj iné vylomeniny, pretože sochy v nadživotnej veĺkosti mali okolo tváre čierne šatky alebo spodné prádlo... /a mali to ešte aj niekde inde :-)/
Sé Velha /stará katedrála/ bola zahalená v nádhernom lešení, aby to nebolo málo, ešte sieť cez to všetko..a plechový plot! Univerzita v Coimbre je najstaršia v celom Porugalsku./ rok 12-dačo/
Vo Fatime sme si zapálili sviečku vo válove a nakúpili suveníry pre celú rodinu.
Óbidos-pokná dedinka / ako Zlatá ulička v Prahe/ s hradbami
Bathala:Prekrásny a majestátny gotický chrám !!! Zase nachápem, prečo nedostavali tú kaplnku - sú tam len piliere bez kupoly - boli tam aj krásne vysoké okná a miesto s hrobkami.
Odkaz pre Dana: Keď nejem teplé, mám zápchu a kŕče v bruchu, lebo mi pečivo upcháva črevá :-)

Sobota 31.7.04 heslo dňa:“Hľadá sa Nemo“

L: Nocovali jsme v kempu v Peniche na atlantickém pobřeží v naději, že ráno konečně ochutnáme mořské radovánky. Když jsme ale rozlepili oči, nad námi byla zatažená obloha a studený vítr. Zatím jsme to nevzdávali a šli do města na snídani a na kávičku. Po cestě zpět jsme si prohlédli útesy u moře a vyrazili na pláž vyzkoušet vodu. Byla plná řas a jiného bordelu a ponořili jsme do ní akorát chodidla. Nejlépe vystihl teplotu vody Robko, který řekl, že kdyby do ní vlezl, tak už by se mu nikdy nepostavil. Atlantik jsme tudíž definitivně zavrhli a vyrazili směr Lisabon.
Rozhodli jsme se ubytovat v městečku Sintra nedaleko Lisabonu, neboť to doporučují ve všech průvodcích vzhledem k nižší ceně a dobrému vlakovému spojení. Sintra je také velmi hezké starobylé město. Bohužel ukázkový romantický hostel měl plno, ale dostali jsme tip na ubytování v soukromí. Toto jsme využili, protože nás ubytoval příjemný pán ve svém starém domě v podkroví, kde máme spoustu místa, hezké vybavení a vegetíme tady jako doma. Cena za 10 Eu na osobu. Zůstáváme 2 noci. Jo a mají tady 5koťátek asi 2-3 týdny starých. Úžasné!!!
Po krátkém občerastvení jsme nabrali směr LISABON. Unaveni všemi kostely jsme se rozhodli navštívit moderní čtvrť vzniklou v rámci výstavy EXPO 98. Je zde hodně moderní architektury a hlavně oceánium za 10 Eu na osobu, kde jsme se opravdu odreagovali. Kolem centrálního obrovského akvária se žraloky, rejnoky atd… byly menší expozice jaksi žánrově odlišené. Korálová moře, Indonesie, Atlantik,… Kromě delfínů, kosatek a želv jsme viděli úplně vše, co může podmořský svět nabídnout. Mi osobně se nejvíce líbíly mořské vydry. Příjemně unaveni jsme se před spatím trošku opili a v noci poslouchali střešní zvířátka.

D: Už když se vždy blížíme k Atlantiku, vidíme silný opar, něco jako mrak. Ale zima není, jen zataženo. Lisabon je na rozdíl od Porta skutečná metropole. Velkoměsto se vším všudy, dopravní zácpy, spousta obchodňáků na okraji, města, dálnice, velkolepá náměstí, složitá mapa místní dopravy a tak. Pozemky po Expu se stejně jako ve Vancouveru zaplňují objekty jako obytnými špičatými věžáky, nákupními centry, restauracemi a promenádami i pro cyklisty. Z jednoho konce na druhý vede nad mořem visutá lanovka. My jsme ale šli pěšky a dali jsme si pivo a kávu na zahrádce. Jsou tady velcí brouci, kterým svítí dva pruhy na zadku.

N: Veselá príhoda:-) Jedna babka na trhovisku v Porte nás s Danom zastavila a začala na moje oči, že "azuro" a potom začala tak zvláštne predkopávať obe nohy a furt jačala: "trubka, trubka ! " Dan sa tváril, že rozumie a všetci sme sa z nej rehlili...
V Peniche bola super pláž – obojstranná,z jednej strany Atlantik, z druhej záliv, voda bola strašne studená. /aj na mňa :-)/
Oceanárium v Lisabone bolo krásne, celú "výpravu" sme hľadali Nema , keď sme ho konečne našli, celé akvárko bolo obložené deckami, takže sme ho skoro nevideli... Vydry boli srandovné, namiesto predných labiek mali také kýpte, ktorými si furt šudrili ksichty. A stále sa vo vode krútili okolo svojej osi. Nesmelo sa tam fotiť, ale všetci fotili bez blesku /aj Daneček/, až sme narazili na takú srandovnú rybu, čo vyzerala jak malý dinosaurus obrastený zeleninou. Tak Dan ju šiel sfotiť, a zabudol vypnúť blesk - ryba skoro dostala epileptický záchvat :-) ale fotka sa podarila! Celý areál bol krásny, hypermoderný, sklenené budovy, lanovka, mosty, boli tam aj zaujímavé fontány, ktoré vyšľahovali vodu jako z kotla.

R:Z Peniche sme sli rovno do Sintry, mestečku při Lisabone.Ubytoval nás jeden pán vo svojej rezidencii.V oceániu sa mi páčila "mesačná ryba", ktorá bola brutálne asymetrická a plávala nakrivo.
N:to si tomu denníku zase dal !

Nedeľa 1.8.04 Heslo dňa: Jízdní (ne)řád Lisabon

L: Po celonočním poslouchání koncertu střešních červotočů (či co to tam křupalo to dřevo) jsme ráno po krátké snídani sjeli autem k nádraží v Sintře. Tam jsme nasadli do vlaku směr Lisabon, cena něco málo přes 1Eu. Ve vlaku zapoměli upravit výkon klimatizace, takže když jsme po více než půl hodině vystupovali, opadávaly z nás kusy ledu. Za to jsme se zahřáli čekáním ve frontě na informace, byla to budka na náměstí, kde pralo slunko a kde jsme také zakoupili celodenní jízdenky MHD za 2,8Eu. Po rychlém zorientování, kde se vlastně nacházíme, jsme nasedli do historické tramvaje číslo 28, která je vyhlášená svou vyhlídkovou trasou. Je to stará dřevěná tramvaj, ještě starší než kdysi jezdila ve Vřesině, jezdí po úzkých křivolakých uličkách, ještě k tomu do kopce, v zatáčkách míjí rohy domů řádově o centimetry, o zaparkovaných autech ani nemluvím. Vyjeli jsme tedy na kopec ve městě, kde se rozprostírá komplex městkého hradu, je to vlastně už jen torzo se zachovalými hradbami, po kterých se dá chodit. Mezi nimi jsou jednotlivá nádvoří, kde pod stíny stromů je možné posedět a občerstvit se zde nabízenými lahůdkami. Dali jsme si samozřejmě pivo, pak horkou polévku, v níž se nám roztopila lžička (plastiková ala NDR). No a pak nějaké žvýkací maso z pánve s chipsama a houskama. Prohlédli jsme si město shora a seběhli do jeho křivolakých uliček.
Na náměstí Praca de Comercio u řeky byla expozice fotek z celého světa, kterou Dan zná z časopisu National Geografic. Takže jsme měli kulturní vložku, ale dali jsme si k tomu nanuka, abychom v tom vedru nezdechli. Prošli jsme pak pěší zónu. Dali odpočinout nohám na kávičce a vydali se hledat zastávku tram č. 15, která nás měla odvézt podél řeky do oblasti Belem, kde se nachází obrovský kostel, na nábřeží je park, pak nějaký památník (nevím koho) jo a jestě stará věž. K těmto monumentům vám nic nepovím, jelikož jsem nečetla průvodce. Ale byly hezké. Ovšem už byl podečer a silný vítr, a tak jsme opět začala pociťovat kusy ledu na svém těle. Ale musím se ještě vrátit k té tramvaji č. 15. Zastávku jsme našli snadno. Jízdní řád byl psaný ve smyslu: vyjmenované zastávky trasy + frekvence jednotlivých vozů co 7-10 min. Tramvaj přijela za 3/4 hodiny, kdy jsme už měli nohy vražené do chodníku. Cestu zpět jsme zvolili stejnou a čekali zdali bude zase nějaké vzrůšo. Tramvaj přijela hned, což bylo dosti podezřelé. Taky že jsme se brzy dočkali zrady, protože po několika zastávkách zajela do depa a my museli přesedat a čekat na nový spoj. Tolik doprava v Lisabonu.
Ještě jsme vynechala jízdu městskou lanovkou a vyhlídku z městké železné věže, kterou postavil následovník Eifela. (Nika nám stále tvrdila, že to byl jeho potomek).

D: Ten památník je obrovský (asi 60m) a jsou po jeho stranách vytesáni slavní mořeplavci. V kostele manuelského slohu je pohřbený Vasco de Gama. Ta věž je ve vodě a je na všech pohlednicích. Jedna lanovka byla stará na kolejích (vypadala jako tramvaj) a druhý byl výtah asi 5 pater pro 20 lidí. Na vše nám platil ten celodenní lístek. Třetí lanovku jsme vynechali. Robo pořád hledal nějaké centrum jako Václavák a je pravda, že Lisabon je hodně poklidnější a není tam mnoho turistů. Aut bylo ještě méně, protože byla neděle. Vlakem jsme jeli abychome se vyhli zácpám a ani to nebylo třeba.
Opět jako vždy při mém cestování jsme to město viděli jako z rychlíku a budu jako obvykle doufat, že se tam ještě někdy podívám, prolezu zase jiné uličky a navštívím i nějaké museum třeba museum kachliček.

N:Rozmýšľam, čo k tomu všetkému dodať...Vzhľadom na heslo dňa ešte raz zopakujem jízdní řád Lisabon: 15-tka električka mala na tabuli : co 7-10 min, žiadne riadky s hodinami, minútami a nebodaj dátumom.
Tak sme si robili srandu, že 18-tka ide 3-krát za hodinu, 24-ka 3x za deň a 50-tka raz ročne…
Dvadsaťosmička vyhliadková nemala okná a keby človek vystrčil vyvetrať si nejaký hnát, tak by o neho určite prišiel. Ináč Lisabon je pekné veľkomesto, najkrajší bol ten oblúk /ako víťazný v Paríži/ na Praca Comerciale, vyhliadkový výťah od toho potomka/následovníka/ Eiffela/ - až na tú "LIFTGIRL", ktorá vyzerala, že je už z toho každodenného stereotypu úplne vymletá /asi si tú prácu hľadala podľa inzerátu:"práca s ľudmi, rýchly postup nahor" :-)/

Každopádne hore bola skvelá vyhliadka, bolo vidieť aj zrúcaninu chrámu, ktorý zostal ako pamiatka na zemetrasenie v r.1755, takže časť mesta okolo bola novopostavená, ulice sú rovné, symetrické. Časť okolo hradu a pod ním je staršia, pretože ju zemetrasenie nepostihlo /je na skale/, takže uličky sú krivoľaké a nepravidelné.
Belém bol asi najkrajší, škoda, že zostalo tak málo času. Belémska veža kedysi stála uprostred rieky, ale breh sa posúval, takže teraz stojí na jej okraji. Je tam aj krásne moderné múzeum, ale to sme nestihli /ani múzeum historických kočiarov alebo múzeum námorníctva/ Večer sme boli úplne zničení, dali sme si whisky s kolou, zadreli to pivom a šli spať.

R:Raňajšia cesta vlakom bola zaujímavá, asi 3/4 hodiny sme sedeli s ksichtami, černochmi a inými individuami. Lisabon je pekné veľkomesto s veľa pamiatkami, uličkami, hradbami a vyhliadkovými vežami, elktričkami, ale to chodenie a vozenie autobusmi na veľké vzdialenosti sa mi nepozdávalo. Mne sa viac páčilo v Porte, menšie vzdialenosti a fajné vínko...

Pondělí 2.8.04 Heslo dne: Go west!

L: Začínáme mít skluz v psaní denníku. Ráno jsme zbalili kufry a vyrazili k nejzápadnějšímu bodu kontinentální Evropy. Je to Cabo da Roca. Můžete se tam kochat krásnou vyhlídkou z vysokých útesů na otevřené moře. Taky vám za 5 Eu potvrdí, že jste tam byli. Tak na tohle jsme se ale vyprdli. Pak jsme nabrali směr zpět k Lisabonu do nákupní zony Freeport. Je nově postavený a polovina obchodů ještě není otevřená. Taky je postaven jako venkovní městečko, takže jsme celou dobu chodili po slunku. Já a Nika jsme si chtěly koupit nějaké pěkné botičky, ale nakonec se nám nic nelíbilo. Za to značka Swatch by z nás měla radost, jeden kousek si pořídil Dan, druhý Nika. Ještě pár blbostí k tomu a hurá k moři. V podvečer jsme dorazili na Jih do přímořské oblasti ALGARVE, vybrali kemp, postavili stany a s vidinou zítřejšího plácání se u vody šli spinkat.

D: Škoda, že jsme si nestihli prohlídnout Sintru. Když jsme jeli na ten nejzápadnější bod, viděli jsme spousty paláců a zajímavých přírodních úkazů rozesetých po okolních kopečcích. Celá ta oblast je UNESCO chráněna.
V Lisabonu jsme jeli přes ten starší obrovský most 25. dubna kde nahoře je 6 proudů aut a pod tím ještě jezdí vlak. Původně, kdybychom si nezajeli, měli jsme jet přes ten druhý most Vasco de Gama, 15km dlouhý.
Do Algarve jsme vybrali cestu po dálnici asi 20 Eu z Lisabonu za 250km. Algarve je úplně jiné než zbytek Portugalska. Je to jako Kanárské nebo Malorské letoviska. Ale vůbec ne jako Chorvatsko.

N:Cabo da Rocca je v podstate obyčajná dedinka, ktorá sa skomercializovala vďaka tomu, že je najzápadnejšie. Ale je to tam "utešené" :-) Vlny narážajú na skaly a nad oceánom je taká hmla, že nevidieť do diaľky.
Večer sme hľadali kemp, až sme našli../teda jeden z najhorších…./

Dodatok: slovná zásoba portugalčiny:
Obrigado / obrigada – ďakujem /skratka "obri"
Soccoro: pomoc /našťastie sme nepoužili/
Pepino: uhorka /pamatá si Robko…./
Pequeňo: malý /napr. kafé/

3.8.2004 úterý Heslo dne: „Slunce, voda a šnorchel“

R: Konečne sme sa dopracovali k pláži. Pri našom kempe bola klasická piesočnatá, akú pozná každý dovolenkár. Zašli sme teda autom asi 45 min. ku krásnym miniplážičkám s pieskom, obohnaných bralami. Všetko super až na more, studené ako psí čumák. S Danom sme sa odhodlali len po kolená,ale nakoniec vodná nymfa Nika skočila do tej vody celá a naraz, tekže sme museli ukázať, akí sme frajeri. Šnorchľovali sme při skalách medzi rybami, sépiami, ježkami, krabmi..Z toho všetkého som sa tak spálil, že som nebol schopný ani pokrčiť plecami. Večer sme sa vybrali do Taviry , kde som tie potvory sépie zjedol na večeru.

L: Kempovali jsme v městečku OLHAO. Zdejší pobřeží tvoří pás mokřin obývaných velkým množstvím ptáků, proto z něj udělali národní park. Pláž je zde zde předsunutá daleko do moře, a tak jsme se rozhodli koupat někde jinde. Jeli jsme podle mapy do oblasti, kde jsou malé pláže. Byly moc hezké, rozdělené skalami, ani nebyly přeplněné lidmi. Už jsme byli tak natěšení na tu plážovou pohodu, že jsme se nakrémili a vyplácli se na slunko. Konečně přišly na řadu časopisy, které s sebou vláčíme celou dovču. A tak jsme si lebedili. Ovšem přišlo horko a čas zkusit vodu. A nyní vyšla najevo pravda. Voda byla stejně ledová jako na Atlantické západní straně, plavalo v ní trošku řas, ale jinak čistá. Vlézt do ní byla otázka silné vůle a vlastního přesvědčení. Já jsem s tím měla evidentně největší problém, zato ostatní členové posádky se s tím vypořádali celkem dobře. Koupala jsem se celkem 2x. Z pláže nás nakonec odpoledne vyhnala stoupající hladina vody, která nám pláž skoro zalila a taky hlad (dojedli jsme už všechny musli tyčky i rýžové chlebíky a podobné šrotoviny). Takže vzhůru do kempu a najíst se. Večer jsme se prošli v městečku TAVIRA. Bylo tam příjemně. Robko chrumkal ty mořské potvory (sépie), Nika salátek, já omeletu a Dan špagety. Toť vše.

D: Ty malé pláže jsou hezké, docela jemný písek mezi skalami, v kterých jsou i vykotlané jeskyně. U jedné takové jsme se usídlili. Když přišel příliv, museli jsme se posunout. Na to že je tam takto ledová voda, byli tam i žluté a modré rybičky. Vždy jsme šnorchloval tak 15 minut a pak jsme se třásli pod vodou. Lucka se jen namočila.

N:Plážička super, voda ale bola drsná.Odmietla som stratégiu pomalý ponor a mala som to z krku.V momente som spustila smršť všetkých nadávok, ktoré poznám, ale po chvíli to bolo v pohode. Prvý krát v živote som šnorchľovala a strašne sa mi to zapáčilo….Na dne nič moc, samé hnedé hnusné riasy, nejakí ježkovia a pár rýb, ale bolo to super! Musela som plávať na hladine, aby som využila najteplejších horných 10cm vody , takže mi z vody trčal len zadok. Na pláži som veľa času nestrávila….Aj tých 5 ľudí by sa zľaklo, že vyzerám jak snežienka krížená s králikom vo vápne. Celý deň bol v pohode, až večer som začala tušiť, že sa schyľuje ku katastrofe…
/Okrem iného v kempe vkuse skuhrali holuby, čvirikali vrabce a každých 30 minút okolo premával vlak, ktorý bol taký hlučný, že člověk mal pocit, že leží na koľajnici a ten vlak mieri priamo nańho./ /a ešte okrem iného Robko nadránom stratil nervy, vyliezol zo stanu, tlieskal paprčami, aby vyplašil škriekajúce vtáky, obiehal strom a vyzeral, akoby práve zdrhol z psychiatrickej liečebne.../

4.8.2004 středa Heslo dne: „Lásko má, já stůňu“

L: No nevím jaké heslo dne pro tento den Nika vybere, ale tuším, že to bude něco drsného, protože středa znamenala pro naši dovolenou zásadní zlom. Dosud celkem bezproblémově probíhající a plánu se držící výprava uštědřila těžkou ránu. Ráno jsme se vyhrabali ze stanu zcela vyřízení. Po včerejším "vyprážaní" na slunci jsme všichni vypadali jak reklama na rajčata. I přes vysoký index opalovacích krémů jsme to pěkně schytali. Nejvíc Nika, která si tak spálila lýtka a zadek, že nemohla ani chodit a pro slzy nebylo daleko. Já jsem sice byla spálená ze všech nejméně, za to se mi vysypala sluneční alergie, takže mě svědila půlka těla. Zcela nešťastní jsme přemýšleli, co budeme dělat. Představa dalšího dne na pláži proseděného ve stínu se nám nezamlouvala a navíc jsme odhadli, že 1 den nám k rekonvalescenci asi nebude stačit. S bolestí v srdci jsme se pomalu smířili s myšlenkou, že koupání v moři a slunění na pláži budeme muset pro tuto dovolenou považovat za uzavřenou kapitolu. Sbalili jsem tedy věci, naházeli do auta, namazali se několika vrstvami panthenolu, já a Nika jsme spolkly každá jeden dithiaden, ať ta muka přežijeme, a vystartovali jsme na cestu domů. Rozhodli jsme se, že uspořené dny snad využijeme po cestě k prohlídkám hezkých míst, kterými budeme projíždět. Cestu jsem více méně prospala. Vím jen, že jsme nakupovali jídlo a poslední dárky v supermarketu. Pak vím, že jsme jedli ve stínu stromů nějakého polorozpadlého dětského hřiště, kde Robko krmil mravence. Spali jsme v nějakém nic moc hotelu u dálnice za 15 Eu na osobu.

N:Po prebdenej noci /vďaka akustickým javom v kempe/ som ráno zistila, že nemožem vstať, nieto ešte sedieť a nebodaj chodiť. Tak som si najprv poplakala od "vzteku", potom som sa krokmi o dĺžke 7,2 centimetra odšuchtala do sprchy, kde som si asi hodinu zvlhčovala spálenú kožu na zadku a lýtkach. /to jediné mi včera trčalo z vody../ Po sprche: 5x vrstva Pantenolu +
2 Paraleny + 1 Ibalgin + 1 Dithiaden…
Pamatám si, že Robko zložil stan, naložil ma spolu s ním do auta a potom som spala…

D: Já jsem žádné drogy nebral, takže mohu popisovat. Holky jen spaly a spaly, takže když jsem je upozornil třeba že je vpravo krásný kláštěr nebo hrad, tak nebyla žádná odezva nebo jen "hmm". Dokonce jsme z Algarve jeli přes město Evora, UNESCO chráněné, které bylo pro mne jeden z hlavních cílů dovolené, tak jsem to asi 5xd zkusil a samozřejmě bezvýsledně. A tím se dostávám k trase z jihu Portugalska. Takže: Zpět směrem na Lisabon a po 200 km na Evoru a pak vedle dálnice ze západu na východ přes Madrid až do Zaragozy, která se neplatí. My jsme to zapíchli asi 50 km za Madridem. Přes M. jsme se vymotali docela v pohodě, ale překvapilo nás, že jsme přes něj jeli asi hodinu i když 100 km/h. Projeli jsme asi 10 nákupních center místy až 6-ti proudými dálnicemi. Před Madridem byl takový skalnatý val, kde byla největší koncentrace a množství větrných elektráren, co jsem kdy viděl. Opravdu stovky. Ujeli jsme 900 km a byli pouze v půlce Španělska.

R:Dievčatá boli sfetované, takže sme o nich nevedeli.Jak fááájneeee….
N:Ty zmrd!
L: Musím poznamenat, že Robko je největší bojkotér psaní denníku. Kdyby to šlo, shrnul by tuto dovolenou tak do pěti vět a napsal by maximálně půlku jedné stránky. Takže ho musíme stále nutit. No typický chirurg.

Čtvrtek 5.8.04

L: Dohodli jsem se, že nabereme směr ANDORA, kde uděláme zastávku. Je to malý státeček na hranicích mezi Španělskem a Francií rozložený v horách. Než jsme se tam ale dostali, protrpěli jsme nejdřív celý den v autě. Pokrčení mezi spoustou zavazadel jsme v rámci úspory času křupali sušenky, pití vody omezili na minimum, ať nemusíme pořád stát na čúrání. Jediná pauza na jídlo spočívala v krátké svačince na miniodpočívadle plném odpadků (fest hnusné místo). Kluci měli prima zpestření, když jsme asi půl hodiny jeli za ferari. Bylo to možné jen díky omezenému provozu v důsledku opravy silnice, jinak by nám samozřejmě dávno ujelo.
Do Andory jsme dorazili až v podvečer. Městečko plné domů z kamene, nebo spíš místo omítky obložených kamenem. Byl tam horský chládek, hodně lidí, kteří mluvili nevíme jakým jazykem, ale nebylo to ani španělsky ani francouzsky ani nijak jinak. Zašli jsme do obchodu se sýry, byly úžasné a úžasně drahé, smradláky byly ve zvláštní skleněné místnosti. V prvním patře bylo pak muzeum krav s expozicí kraviček vyrobených ze všeho, co vás napadne. Dan si zde koupil nikoli sýr, jak by každý rozumný člověk očekával, ale čokoládu – lindt pomerančovou. No co sním nadělám.
Pak jsme vyrazili hledat nocleh. Rozhodli jsme se pro kemp. Projeli jsme krásná horská střediska plná kamenných domů, kde z balkonů visely obrovské polštáře červených muškátů. Nádhera. Vystoupali jsme serpentýnami do kopců, zde nás zahalily husté mraky. Ve výšce přes 2000 m jsme načerpali benzín za 0,8 Eu/l a po chvíli nás pohltila dopravní zácpa. Vlekli jsme se mlhou neznámo kam poměrně dlouhou dobu až jsme se nakonec dostali do Francie. Hledání kempu vám popíše Robko, neboť byl hlavním aktérem, akorát vám prozradím, že kempy ve Francii zavírají v 22.00 (závora) a my tradičně stavíme stan před půlnocí jen zřídka.

R:takže sme sa vybrali cez Andorru do Francúzska.Cestou serpentínami sme boli v tesnom závese za nejakým červeným kabrio Ferrari, ktoré tak krásne hučalo, že sme s Danom vypli aj rádio.Nemohli sme sa dohodnúť, či vodič sedí napravo alebo naľavo. /nemal MPZ,ale na ŠPZ písali O.K. Na rovinke pridal, zakvílil a zdrhol, už sme ho viac nevideli.V Andorre som zase chytil depku z luxusu a super prostredia mestečka, zanoreného v horách. Cestou odtiaľ sme tankovali v nadmorskej výške 2400 m.n.v. Dolu kopcom cme asi hodinu a pol šli v brutálnej hmle. Vo Francúzsku sme chceli kempovať.
1.kemp: zatvorená závora, nikde nikoho
2.kemp: ožratý správca zavelil "completo" a viac sa nestaral..
3.kemp: cez intercom nám o 22.45 odkázal, že o 23.00 zatvárajú, a keďže 23.00 je pre nich to isté jako 22.30 /to fakt povedal, majú zavreté a nepustil nás/
4.kemp: konečne nás prijali s francúzskym šarmom. Dali sme si fľašu Portského zo zásob, vypili ho z plastikových pohárov a šli spať...

N:škaredé../V Andorre boli zaujímaví policajti – mali neobvyklé červeno-čierne uniformy a stáli skoro na každej križovatke./dopravná situácia tam bola hrozná/
Za mestom to bolo oveľa krajšie, kamenné domy s hromadou kvetov na oknách a balkónoch, pekná hornatá príroda. Hore bola hustá hmla a vyzeralo to strašidelne.

D: Andora mi ze všeho nejvíce připomínala Švýcarsko. Domy vysoko v kopcích, lyžařské střediska, krávy. Klimaticky to byla příjemná změna, bylo pod mrakem a v kopcích mlha. Lucka se ptala, jestli je to mlha nebo mrak. Cesta dnes byla pomalejší protože ze Zaragozy jsme už nejeli po dálnici. Z Andory jsme pak jeli směrem na Touluse a opět jsme projížděli moc hezkými vesnicemi a městečky. Francouzský životní styl bych ještě někdy velmi rád prozkoumal blíže. Na první pohled je mi velmi sympatický. Umějí si užívat odpočinku, dobrého jídla a pití a vypadají vyrovnaně.

Piatok 6.8.2004 heslo dňa: „Nekonečný príbeh“

N: Večer sme nestihli Avignon, takže sme sa pustili kempovať už okolo osmej. Jeden chlap strašne chrápal!
P.S.:Francúzsko je krásna a cestovateľsky zaujímavá krajina, majú Atlantik , Stredozemné more, Pyreneje, atď. Akurát, že je tam hrozne draho a nič im nerozumieť...

L: Ráno jsme vstali do slunečného dne. Byli jsme ve vodáckém kempu u řeky, a zatímco jsme popíjeli kávu, mladí francouzi už naskakovali do svých žlutých plastových lodiček a vesele pádlovali. Kemp byl moc pěkný až na hajzly – byly totiž turecké, což znamenalo hodně smradu a intimní zvukovou kulisu. No nepoužitelné. Pak jsme se vydali na cestu. Zamířili jsme do Avignonu, který jsme si měli tentýž den prohlédnout.
Cestou nás opět zastihly dopravní zácpy. Udělali jsme si pauzu v krásném historickém městečku CARRASSONE. Středověké kamenné centrum obehnané hradbami, plné uliček se spoustou různých suvenýrů a lidové tvořivosti. Krásné uličky plné květin, restaurací, vůně jídek a davy lidí. Nika se tu ploužila jak tělo bez duše, neboť byla byla smädná, ale odmítla zaplatit 1,5 euro za gazovanou vodu. Po hodinové procházce jsme vyrazili směr Avignon.
Cesta se vlekla jak smrad, horko, km vůbec neubíhaly, až jsme pochopili, že náš cíl je nereálný a museli jej posunout na další den. Přespali jsme v kempu, kde měli výjimečně po 22. hodině ještě závoru nahoře, dojedli jsme poslední číňanské polévky a popili vínko.

D: O velké zácpě ve velkém horku se toho moc psát nedá, ale nechali mi místo, tak to natáhnu. Nejhorší je, že nikdy nevíme příčinu té zácpy, žádná nehoda, auta prostě stojí a pak se rozjedou. Jo ale Carrassone je krásný. Z dálky jsem myslel, že je to největší hrad, jaký jsem kdy viděl, ale pak Nika rychle vyhledala v průvodci, že je to středověké město. Až na ty davy má krásnou starou atmosféru. Celé je to jako zlatá ulička.

Sobota: 7.8.2004

L: Po probuzení nás čekalo malé dobrodružství. Jelikož recepce kempu byla až vzadu, závora zvednutá, správce nikde, zahájili jsme akci "kdo uteče – ten vyhraje" neboli "rychlý úprk" a vypadli bez placení. Musím poznamenat, že tak rychle jsme auto v životě nesbalili. Vždy pečlivé rovnání zavazadel v rámci úspory místa nyní šlo do kyte a kufr auta dostal zátěžový test.
Útěk se zdařil a my dosáhli konečně poslední zastávky naší trasy – AVIGNON. (pro ty, co neví, jen připomínám známou písničku – Avignon, tam je shon, tam na mostě všichni tančí.)
Jedná se pro změnu zase o staré kamenné město obehnané hradbami, jak jinak. Hodně kaváren, restaurací, krásných obchodů.
Důležitá místa:
Papežský palác – vysoké vstupné.
Most – napůl zbořený, (tuším, že ve válce, ale nejsem si jistá).
Zahrada se slunečními hodinami - princip fungování jsme moc nepochopili.
Kostel – určitě nějaký, ale nevím jaký. No mi ten dějepis nikdy moc nešel.

Prolezli jsme spoustu hezkých uliček a "hurá" zpět do auta. Nabrali jsme směr domů. Zvolili jsme raději dálnice i za cenu vyšších nákladů, protože naše vnitřnosti již začaly být dlouhou jízdou dost traumatizované. Kilometry ubíhaly celkem dobře i když myslím, že nějaká ta zácpa tam stejně byla. Večer jsme měli v plánu přespat u německých hranic. Jelikož Dan se necítil unavený, zvolili jsme varinatu B a rozhodli se vynechat nocování a jet domů na jeden zátah. Musím Danečka pochválit, že byl poc šikovný a cestu zvládl. Provoz byl minimální, takže jsme byli doma v neděli ráno. Padli jsme do postele a usnuli jak zabití.

D: No ujel jsem 1900 km na jeden zátah za 19 hodin. Unavený jsem byl až klasicky u Vyškova jako každý, i když člověk jede z Prahy. No a tedy celkový počet km je 8420, což je teda dost. Ať jsem jel na Aljašku nebo do Mexika z Vancouveru, bylo to méně. Hlavně mě překvapila svou velikostí Francie.
Já, jakožto řidič jsem toho tedy viděl nejvíce a opět jsem poznal nové kouty země, tentokrát ne tak vzdálené. Znovu mě to ale utvrdilo v tom, že je ještě spousta míst k projetí a prozkoumání. Už nyní se těším na další cesty a poznání.
N+R: My tiež!!!! Ďakujeme za krásne strávenú dovolenú, a hlavne za bezpečnú jazdu!

Tunis 2003

2009-03-30T23:40:00.000-07:00

Tunis 2003

Konečne sme sa dopracovali /rok po svadbe/ aj ku svadobnej ceste... Poobiehali sme cestovné kancelárie a vybrali si zájazd cez Sunny Days do Tunisu... Bývali sme v hoteli Nesrine pri Hammamete, celkom v pohode, pekný bazén, osadenstvo samí divní potetovaní Nemci, nejakí Frantící a zvyšok Česi. Všade pobehovali deti s podivnými animátormi.
Asi po piatich dňoch váľania sa v rezorte sme prečítali všetko, čo sme so sebou privliekli, pláže v Tunise sú piesočnaté,takže šnorchľovanie nehrozí.. zvyšných šesť dní sme čakali na dvojdenný výlet k Sahare./A medzitým stiahli litrovku Bechera a Fernetu.../

Krajina okolo je samá pustatina, okolo ciest rastú "placaté", niekde aj dva metre vysoké opuncie, agave, sem-tam palma.
Mesto Hammamet je maličké, nejaké hradby, farebný cintorín a medina, kde sa na vás vrhnú a handrkujú o každý dinár...Tak sme kúpili aspoň kabelky z ťavej kože. Navštívili sme ešte dielňu, kde sa ručne tkali koberce, jednu "hrnčiereň" a jednu
fajčiareň. Toť vsjo.

Výlet na Saharu 25.8.2003
Sprievodcu nám robil pekný Tunisan, ktorý študoval v Prahe a jeho čeština bola skvelá.
Celú cestu rozprával, väčšina turistov síce spala, ale ja som si všetko zapisovala...Takže tí, čo nespali, dívali sa na mňa
trochu divne...

Trasa výletu:
1. deň:

El Jem - 3.najväčšie koloseum na svete /po Ríme a Pule v Chorvátsku/, vliezlo sa tam 35 000 divákov. Je postavené z pieskovca, každý kváder má dieru, to je stopa po náradí, ktorým ho ťahali.
Robko zase neodolal násilním predavačom a kúpil dve šatky na hlavu. Samozrejme boli "Made in China"
Sfax - druhé najväčšie mesto, je tam veľa mandľovníkov
Cestou do Matmaty sme videli zbytky nemeckých bunkrov, samú pustatinu, ktorá je zaujímavá maximálne tým, že tu natáčali Hviezdne vojny.
Matmata-je to zaujímavá dedinka, kde asi 150 obyvateľov žije v príbytkoch vyhrabaných v zemi, v podstate je to taká veľká jama, z ktorej sú potom po bokoch vyhrabané bunkre s chodbičkami. Je tam príjemne chladno, zariadenie je skromné, ale telka nesmie chýbať :-)Na obydliach, aj moderných, je možno vidieť typické symboly: dlaň Fatimy, rybu,podkovu a rohy, na odháňanie zlých duchov.

...Večer sme dorazli k "bráne" Sahary ...
Ubytovali sa v hoteli Touareg v meste Douz. Okúpali sme sa a vyrazili na ťavy.Prešli sme sa asi hodinku, pozreli západ slnka, húfy turistov, pofotili, čo sa dalo a pekný deň za nami...

2.deň:
Vstali sme o piatej ráno a na raňajkách sa dozvedeli, že v noci po pol roku pršalo, celých desať minút !!!
Soľné jazerá /Chod el Jerid/ , v podstate už niesú jazerá, len vyschnuté soľné plošiny, krásne farebné, modré, zelené, ružové...
Pri ceste boli stánky s krásnymi púštnymi ružami, tak sme si jednu kúpili, veď máme málo vecí,na ktoré nám sadá prach...:-)
Ďalšia zastávka bola oáza, s nádhernými palmami, na ktoré sme aj liezli, potom výlet cez pustatinu na terénnych džípoch, so zastávkou v nejakej fosílnej jaskyni a malom vodopáde. Tak som rozmýšľala, z akých blbostí sa dá spraviť turistická atrakcia, a u nás na Slovensku toľko krásnych vecí chátra.
Kairouan: najväčšia mešita v Afrike

Takže také útržky z rozprávania :-)
O krajine:

Tunisko má 10 mil. obyvateľov, z toho je 50% detí do 25 rokov, takže zárobkovo činných je len 25% obyvateľstva.
Hlavné mesto Tunis 1 800 000 obyv., mena je dinár
Ženy do školy nemožu nosiť habit.
Každý pondelok je trh /v každom meste aj dedine/, od 4:00 do 11:00
Dobrý deň sa povie: Aslema, dovidenia: Beslema

Rastliny:
Olivovník je rastlina,nie strom, rastie asi 100 rokov, 1,5 vsrtvy listu za 1 rok. Zelené olivy sú nezrelé, čierne dozrievajú až v decembri. Zelené sa lisujú, používajú na šaláty, čierne na varenie.
Rastliny rastú s odstupom, korene sú nad zemou. Medzi rastlinami nerastie ani tráva, musí sa pravidelne kosiť, aby neuberala olivovníku vlahu, ktorú čerpajú z rannej rosy. Smerom na juh sa odstupy zväčšujú.
Na olivovníky sa nelezie, olivy sa zberajú česaním.
Datle:nesmú sa nechať dozrieť, pretože hnijú, trhajú sa žlté. V Tunise rastie asi 40 druhov datlí.

V oázach sú tri druhy flóry: palmy, kry a rastliny
Okrem datlí tam rastú granátové jablká, figy, jazmín, pomaranče, banány, henna - jej listy sa melú a potom sa ňou maľujú ornamenty na nohách a rukách /majú aj ochrannú funkciu proti ekzémom a pliesňam/

Oázy: 3 typy: prímorské
saharské
horské

Sahara:kedysi bola prales, v noci je tam o 2O stupňov menej ako cez deň, takže problém je to len v zimných mesiacoch,
v lete je v noci 30 stupňov...

Islam: znamená podrobiť sa slovu božiemu
Korán:absolútne hriechy:alkohol
hnev
bravčové mäso

5 zákonov: 1.Boh je jedinečný a jeho prokrok jeho Mohammed
2.modlitba 5x denne
3.dať chudobnému milodary
4.ramadán 30 dní za rok
/ nemusia tehotné, rodiace ženy, chorí a deti/
5.púť do Mekky / kto má zdravie a peniaze/

Zvyky:
svadba:2 mesiace pred svadbou musí byť nevesta schovaná pred slnkom a veľa jesť :-)
5 dní pred svadbou má kúpele a depiláciu celého tela , aby lepšie "kĺzala"
3 večery pred svadbou obrad henna -pomaľujú sa chodidlá a dlane
Na tradičných oslavách prichádza nevesta k ženíchovi na ťave, po svadobnej
noci musia nevesty "z prvej ruky" ukázať červenú látku :-)

pohreb:Nebožtík sa umyje, plachta na tvár a telo do rohože
Jama má 1 x 1 x 2 metre, tvár smerom na mekku
Ženy možu na pohreb až na druhý deň (...divné...)

Vďaka tejto dovolenke sme pochopili, že váľanie sa na piesočnatej pláži bez šnorchľovania a organizovné výlety z luxusného rezortu nieje nič pre nás :-) Ale na druhej strane sme videli za dva dni kus krajiny a vďaka Samirovi sme sa o nej aj niečo dozvedeli.

Ahoj!!!

2009-03-26T23:45:00.001-07:00

Pracuje sa na tom :-)